Falošné zjavenie zatratenej duše (Anyta): “List z Pekla”

Začnem porovnaním posolstiev duší z pekla (prípad Anety-Ani a isteho reholnika)
jmj.signaly.cz/0809/peklo-existuje-…
Prízrak mu povedal: „Nemodlite sa za mňa, som na celú večnosť v pekle.”

„Klára! Nemodli sa za mňa! Som zatratená! Ak sa ti teraz prihováram,
nerobím to z priateľstva, ale z prinútenia. Tu, kde som, v pekle, už
nepoznáme priateľstvo ani lásku. Chcela by som, aby si aj ty skončila na
tomto strašnom mieste. Nezazlievaj mi to! Tu všetci zmýšľame podobne!
List z pekla

V obidvoch pripadoch vidime, že zatratene duše z Pekla hovoria, aby sa za nich nemodlili duše tých, ktorým sa zjavili.
– človek si položi otazku: prečo by duše z Pekla chceli, aby sa za ne nemodlili ?!
– dôvodov môže byť viacero:
1.bud zatratena duša kvôli modlitbám pociťuje ešte väčšie trápenie alebo
2.kvôli modlitbám straca žijucu modliacu sa dušu pre Peklo
3.chce ziskať dušu pre Peklo a preto poukazuje na to, čo podla Božej vôle by nemala robiť.

V každom bode zatratena duša svojim jednanim sleduje konečný cieľ: presadiť svoju skazenu vôľu a to podobne ako Bohač z Pekla (LK 16,22)
Ked porovname Bohača z evanjelia so spomínanými pripadmi zatratených duší, vidime, že všetky 3 duše maju na prvý dojem dobre umysly, prečo sa zjavili, avšak nakoniec zisťujeme, že to je len dojem. V skutočnosti ani jedna zatratena duša nemá dobre umysly a svojimi žiadosťami len poukazuje na to, ako zatratená duša v sebe nemá nič dobreho.
Dokonca aj ten najšľachtilejší umysel (zachrana duší pred Peklom) dokáže tak zneužiť a prekrutiť, že ak by sme uverili takej zatratenej duše, urobili by sme to, čo Adam a Eva v Raji, ked posluchli hada-diabla.
Totižto zatratení apeluju na stare známe: “Účel svätí prostriedky!”

Veriaci však ostáva pevne stáť vo viere, že aj keby bol ten najušľachtilejší umysel, pre spáchanie hriechu – nepovolí a nevykoná hriech!
(napr. nebude klamať, aj keby tým mal zachraniť ludi pred smrťou alebo dokonca, aj keby mu slubili, zachranu duší pred Peklom)

A teraz k tomu, prečo v obidvoch pripadoch obidva zatratene duše žiadaju aby sa za ne nemodlili, ked jeden pripad je dobrý a druhý zlý.
V pripade reholnika si želá zatratena duša – zakaz modlitby, lebo ho modlitby ešte viac trapia, kdežto v pripade Anety – to vyžaduje aj kvôli tomu, aby nachytala Kláru a priviedla ešte k väčšiemu hriechu. Najprv zaujala Kláru žiadosťou, ktorá istým spôsobom sa zhoduje s učením Cirkvi. Totižto Cirkev sa nemá modliť za zatratené duše – je to zbytočné, strata času, až pyšne, ked to niekto robí proti Božej vôle.
Zatratene duše to vedia a aj ked by tým podporili človeka v hriechu, predsa sa zrieknu tohto jedneho hriechu človeka pre vyšší cieľ: nachytať človeka na ešte väčšom hriechu!

Najprv človeka zaujme ako mu chce dobre, ked od neho žiada to, čo Boh (nemodliť sa za zatratenu dušu) a potom, ked taký človek si povie, že zatratena duša nechce po nom niečo zle, tak sa nachyta na dalšie slová … napr. ako Anyta pokračuje dalej:
“Chcela by som, aby si aj ty skončila na tomto strašnom mieste. Nezazlievaj mi to! Tu všetci zmýšľame podobne!”

Tu zatratena duša žiada znova niečo, čo podnecuje človeka k tomu, aby jej uverila, ked nežiada od človeka zbytočné slová. Ved zbytočnosťou by bolo, keby sme zazlievali – vyčitali zatrateným dušiam, že nás chu mať v Pekle. Je to ronako zbytočne ako sa modliť za ich vyslobodenie.

A tak tu máme už 2 za sebou žiadosti zatratenej duše, ktoré maju za cieľ pomýliť človeka, aby sa nemusel báť zatratenej duše, podobne ako na to išiel had v Raji, ked najprv musel presvedčiť Evu, ako sa ho nemusí báť.

Potom v liste nasleduju slová o Pekle a vzťahu medzi Nebom, Zemou a Peklom, ale šetko za učelom zakryť hlavný cieľ zatratenej duše: oklamať Klaru falošnými predstavami o tom, Kto je a aký je Boh
Totižto aj ked zatratena duša hovorí o Bohu ako o milosrdnom a spravodlivom Bohu, predsa to je len zastierka, aby si Klara nevšimla, že celý čas Aneta hovorí o tom, aký je Boh násilnicky, ked nuti zatratenu dušu sa zjaviť a hovoriť pravdu o Pekle.

Aneta to nehovorí doslovne, že Boh je násilnický voči nej, ale nepriamo to celý čas hovori tak, že Klára si to ani nevšimla. Klara v tom vidi len prikaz od Boha, aby Anita urobila, čo je spravne, ale nevšimla si pritom, že Anita ju presvedčila o falošnej predstave Boha.
Ved Boh nikoho nenuti, ani duše z Pekla, aby sa niekde zjavili a hovorili, čo im povie, lebo On len pozýva. Ak niečo prikazuje, tak aj to nakoniec musi duša urobiť slobodne a nie nanutene, ako sa to snaží Anita prekrutiť.
Tak ako had v raji, prekrutil Božie Slová a presvedčil Evu o tom, že Boh ich v skutočnosti nuti robiť to, čo im brani mať väčšiš poznanie.

Boh však nás do ničoho nenutí, ale ak nam niečo prikazuje, tak nakoniec aj tak to musime povedať slobodne a nie tak, ako to hovori Aneta (zatratená duša)
… prečo je “list z Pekla” falošný?
– aby Boha vnimali ludia za Pána, ktorý je násilný voči dušiam
– aby človek veril dušiam z Pekla (pod zamienkou, že ich Boh poslal hovoriť)
List z pekla


Kto poznal Anni, sotva by povedal, že práve ona raz skončí v pekle a podá
o tom svetu správu. Vlastne ani nebola nejako mimoriadne skazená,
dokonca mala v živote obdobia, keď ju to mocne priťahovalo k Bohu
a takmer unikla nástrahám pekla. Zásluhu na tom mala predovšetkým jej
priateľka Klára, ušľachtilá katolícka duša, ktorá sa snažila priviesť Anni
k Bohu, no jej úsilie napokon vyšlo, žiaľ, navnivoč. Keď Anni nastúpila do
práce v obchodnej kancelárii v Mníchove, Klára tam už pol roka pracovala.
Mala za úlohu zaučiť Anni na pracovisku a urobila to dobre. Vďaka nej sa
Anni stala spoľahlivou pracovníčkou a zabezpečila si tak istotu do
budúcnosti. Škoda len, že nezaistila istotu do budúcnosti aj pre svoju dušu.
Anni nemala dobré rodinné zázemie. Jej rodičia boli kresťanmi len podľa
mena. Zoznámili sa na tancovačke a o pol roka nato sa museli brať. Mama
ešte aspoň raz za čas zašla do kostola, ale to bolo všetko. Keď sa Anni
narodila, jej dve sestry mali už 15 a 14 rokov. Príchod Anni na svet nebol
plánovaný. Lenže stalo sa. Rodičia jej dali život, no nedali jej do života to
najdôležitejšie, poriadnu katolícku výchovu. V tej dobe mali už veľmi zlé
manželstvo. Ani spolu nespávali. Anni spala s mamou, otec v susednej
izbe. Tak mohol prichádzať domov, kedy sa mu zachcelo. Veľa pil a prepíjal
rodinný majetok. Stávalo sa, že mamu aj bil, keď mu nechcela dať peniaze
na pijatiku. K Anni bol láskavý, ale keď zomrel na mŕtvicu, ani Anni ani jej
matka za ním dlho nežialili. Šancu zmeniť život dostala Anni vtedy, keď
začala pracovať v obchodnej kancelárii. Práve jej priateľka Klára sa
usilovala pomôcť jej nájsť cestu k Bohu. V tej dobe bolo v Nemecku, vlasti
Anni, silné katolícke hnutie mladých, ktorého súčasťou bol aj Mädchenbund
(Zväz dievčat). Anni vstúpila do tohto zväzu, ale k úplnému obráteniu u nej
nikdy nedošlo.
Po čase sa priateľky rozišli. Anni sa vydala a odišla z podniku. Odvtedy ju
Klára už nikdy viac nestretla a ani o nej vôbec nepočula. Až neskôr, v
septembri roku 1937. Klára vtedy bola na dovolenke v severnom Taliansku
pri jazere Lago di Garda a tam ju na konci druhého septembrového týždňa
zastihol list od jej mamy, v ktorom okrem iného stálo: „ Pomysli si, Anni je
mŕtva. Prišla o život pri autonehode. Včera ju pochovali vo Walfriedhofe.“
Ťažko opísať zdesenie Kláry po prečítaní tejto správy. Trápili ju mučivé
otázky. Vedela, že Anni nebola horlivá veriaca. Bola pripravená, keď ju Boh
tak náhle povolal?
Na druhý deň Klára išla na svätú omšu do kaplnky penziónu sestier, kde
bývala. Vrúcne sa modlila za priateľku a obetovala za ňu aj sväté
prijímanie. Ale už čoskoro sa mala dozvedieť, že jej úsilie je márne.
Najbližšiu noc spala veľmi nepokojne a práve vtedy sa stalo čosi, čo ju
poznačilo na celý zvyšok života. Bolo desať minút po polnoci, keď ju
zobudilo silné buchnutie. Zažala svetlo, ale v izbe, kde spala, nič podozrivé
nezbadala. Okrem buchnutia však po prebudení počula šum podobný
tomu, keď jej šéf v kancelárii znechutene hodil na stôl nepríjemný list. Nič
iné. Klára sa teda pomodlila a znovu zaspala.
Mala však strašné videnie. V tom sne videla samu seba, ako ráno o šiestej
vstáva a mieri do kaplnky, keď pri otváraní dverí izby nohou zakopla do
zväzku listových papierov. Keď ich zdvihla, spoznala rukopis priateľky Anni.
Bol to priateľkin list zo záhrobia. Roztrasená Klára sa upravila, vložila list
do kabelky a odišla k jazeru, kde si po štvrťhodine chôdze sadla na lavičku.
Vytiahla list z kabelky a začala čítať. Podpis chýbal, ale Klára s istotou
vedela, že list písala jej priateľka. Za tie roky, čo pracovali vedľa seba,
dokonale spoznala rukopis Anni, takže sa nemohla mýliť. V liste priateľky
zo záhrobia stálo:
„Klára! Nemodli sa za mňa! Som zatratená! Ak sa ti teraz prihováram,
nerobím to z priateľstva, ale z prinútenia. Tu, kde som, v pekle, už
nepoznáme priateľstvo ani lásku. Chcela by som, aby si aj ty skončila na
tomto strašnom mieste. Nezazlievaj mi to! Tu všetci zmýšľame podobne!
Nenávidíme každého a prajeme si, aby čo možno najviac ľudí skončilo v
pekle. Spomínaš si, ako sme sa spoznali pred 4 rokmi v obchodnej
kancelárii? Odvtedy si ma poznala, ale len čiastočne. Ešte toho o mne veľa
nevieš, nuž ti to poviem. Niežeby som chcela, ale musím. Žiada si to
niekto, koho hrozne nenávidím. Nenávidím, pretože ho nemôžem milovať.
Toho, koho ty miluješ. Boha. Vyslovujem to meno so škrípajúcimi zubami a
strašnou nenávisťou.
Vy nedokážete pochopiť, ako strašne vieme nenávidieť. Ako vy pijete vodu,
tak my tu pijeme nenávisť a napriek tomu jej nikdy nemáme dosť. Nejeme,
nespíme, nechodíme. Sme duchovne spútaní a ohlúpení. Jediné, čoho
máme hojnosť, je nenávisť. Nenávidíme všetkých ľudí, zvlášť tých, čo
chodia do kostola a sú v stave milosti. Nenávidíme sa aj navzájom. Tu, v
pekle, nenávidí každý každého. No najviac nenávidíme Boha. Ó, keby si
vedela, s akým hrozným odporom vyslovujem slová kostol, modlitba,
omša, či náboženstvo! Všetko tu v nás vyvoláva bolesť. Každá spomienka
na pozemský život nás bolí, pretože nám pripomína všetky stratené šance.
Všetko spasiteľné, čím sme opovrhli. V besnom zavíjaní a škrípaní zubami
si spomíname na predošlý život. To je neznesiteľná bolesť!
Vy tam, na zemi, ani neviete, čo je bolesť. Aj to najhroznejšie utrpenie na
zemi je len prechádzka ružovou záhradou oproti tomu trápeniu, čo
prežívame my. A predsa, prinútená hovorím, že Boh je k nám aj teraz
spravodlivý a milosrdný. Hovorím prinútená, pretože teraz musím hovoriť
pravdu, hoci by som veľmi chcela klamať. Ba aj oheň preklínania, ktorý by
som teraz chcela vychrliť, musím v sebe zahasiť. Boh k nám bol
spravodlivý na zemi a je spravodlivý aj teraz. Ani v pekle totiž nie je
rovnostárstvo. Nie všetky duše tu trpia rovnako. Čím zlomyseľnejšie a
tvrdohlavejšie niekto na zemi hrešil, tým viac tu trpí. Kto hrešil zo zloby, z
nenávisti k Bohu, trpí intenzívnejšie, ako slaboch, čo nemal dosť síl

vzoprieť sa náruživostiam. Zatratení katolíci trpia viac, ako príslušníci iných
náboženstiev. Dostali a aj zneužili viac milostí a svetla ako tí druhí. Kto viac
vedel a dostal od Boha, no nevyužil to, trpí viac, ako ten, čo vedel a dostal
menej.
Boh k nám bol a je milosrdný. Na zemi bol milosrdný tým, že nám nedovolil
zneužívať našu ničomnú vôľu natoľko, ako by sme toho boli schopní. To by
zväčšilo naše viny, a tým aj naše tresty. Dal nám predčasne zomrieť, alebo
pripustil iné poľahčujúce okolnosti, aby sme nenapáchali ešte viac zla. Aj
teraz je k nám milosrdný, pretože nás nenúti pristúpiť bližšie k Nemu.
Každý krok, o ktorý by sme k Bohu pristúpili bližšie, by nám spôsobil
väčšiu bolesť, ako keby ste sa vy priblížili do bezprostrednej blízkosti
horiaceho domu.
Musíš pochopiť jednu vec. Svätí v nebi, ktorí vidia Boha z tváre do tváre v
Jeho nekonečnej velebnosti, Ho milujú, pretože ich Boh ospravedlnil z ich
hriechov a vzal ich k sebe do večnej blaženosti. Ale my, duše, ktoré sme za
života odmietali Boha a ani v okamihu smrti sme Ho nedokázali odprosiť za
všetky spáchané previnenia, samy sme sa zbavili tej blaženosti. Preto
Boha nenávidíme celou intenzitou svojej zloby. Už pri smrti sme vypustili
dušu s takýmto rozhodnutím. To neodvoláme ani teraz ani nikdy v
budúcnosti. Už chápeš, prečo musí peklo trvať večne? Pretože sa nikdy
nebudeme chcieť vzdať svojej tvrdohlavosti.
Kiež by som sa nebola narodila! Ušetrila by som si tieto nepredstaviteľné
muky. S akou radosťou by som zahodila svoj život, keby som mohla! Ale
nemôžem! Musím existovať a musím nenávidieť.
Moji rodičia boli síce pokrstení, ale vôbec nežili ako kresťania. Nenaučili ma
ani len modliť sa. Moje prvé sväté prijímanie bolo formálnou záležitosťou.
Tak z mojej strany, ako aj zo strany mojich rodičov. Otec mi vtedy
povedal: ,Usiluj sa, Anička, aby si dostala pekné šaty; to ostatné je všetko
klamstvo!´
Keď som ti to raz spomínala, zdesila si sa a vtedy som sa zahanbila. Teraz
sa z toho smejem. Za jedinú rozumnú vec považujem to, že k prvému

prijímaniu sme išli až v 12. roku života. Tu sa nás zmocňuje zúrivosť, keď
deti idú k prvému prijímaniu už v 7.-8. roku. My sa snažíme zo všetkých síl
vnuknúť ľuďom názor, že je to priskoro. Nech si len deti zaťažia duše
smrteľnými hriechmi! Potom už tá biela hostia nenarobí v ich dušiach
toľko, ako keby boli ešte nevinné. My si tu vrúcne želáme, aby sa už deti
odvracali od Boha. Potom nebude taký problém dostať ich do pekla.
Rodičia ma nenaučili žiť príkladným životom, ale ešte stále som mala veľa
príležitostí zachrániť sa. Napríklad vtedy, keď ste ma s Marthou naviedli
vstúpiť do Mädchenbundu. Nepáčili sa mi tam síce príliš puritánske reči
vedúcich žien, no hry a výlety ma zaujali. Dokonca som sa nechala
zopárkrát nahovoriť aj na spoveď a prijímanie. Raz si ma napomínala, že sa
musím modliť, pretože ak sa nebudem modliť, pôjdem do pekla. Robila
som si z tvojich slov dobrý deň, ale, bohužiaľ, mala si pravdu.
Ak by som sa bola viac a vrúcnejšie modlila, nemusela som skončiť tak
úboho. Všetci, čo trpia v pekle, sa buď nemodlili, alebo len veľmi málo.
Modlitba je prvý, a aj rozhodujúci krok k Bohu. Predovšetkým modlitba k
Tej, ktorej meno tu nikdy nespomíname. Úcta k Nej odoberá peklu
nesčíselné hriešne duše, ktoré by bez Jej pričinenia určite skončili vo
večnom zatratení. Zožiera ma nepríčetný hnev, že o tom musím hovoriť,
ale som prinútená. Tak teda počúvaj. Modlitba je najľahšou vecou pre
človeka. Pri vytrvalej modlitbe dostáva človek od Boha toľko svetla, že ním
prežiari aj tú najtemnejšiu temnotu. Aj najväčší hriešnici sa takto môžu
obrátiť. Ja som sa už na konci života vôbec nemodlila a tak som sa
zbavovala mnohých milostí, bez ktorých nie je možná spása.
My tu neprijímame už žiadne milosti. Ba sami by sme ich odmietli, keby
nám boli ponúknuté. Dosiahli sme konečný, na večné veky nezmeniteľný
stav. Tu už nejestvuje alternatíva ako na zemi. Len na zemi môže človek
kolísať medzi dobrom a zlom. Môže sa pozdvihnúť z hriechu do stavu
milosti a naopak. V starobe sa človek už ťažko polepší, ale pravda je, že až
do smrti sa môže obrátiť k Bohu. Nikdy nie je neskoro. Lenže zvyk je
železná košeľa a človek je poväčšine aj v smrti taký, aký bol počas života.
Musí to byť mimoriadna milosť, aby sa starý hriešnik obrátil. Aj so mnou to
bolo podobné.
Celé roky som žila bez Boha a tak som nezačula posledné volania Božej
milosti. Paradoxne, osudnými sa pre mňa stali ani nie tak hriechy ako skôr
náboženská ľahostajnosť. Nebola som až taká skazená, ale nechcela som
sa ani polepšiť. Márne si ma napomínala. Raz si mi vyčítala, že ma nevídaš
v kostole. Bránila som sa hlúpou výhovorkou, že nemám čas. Vtedy si ma
naliehavo presviedčala, aby som si urobila úprimnú spoveď a začala
pravidelne chodiť do kostola a pristupovať k sviatostiam. Cítila som, že
máš, ako vždy, pravdu. No vtedy ma už pevne držal v rukách svet, diabol a
moje hriešne telo.
Nikdy by som neuverila, aký mocný vplyv na ľudí má diabol. Najmä ak sú
takí slabosi, ako som bola ja. Mohli ma zachrániť iba početné modlitby
mojich blízkych i moje vlastné, spojené s obeťami a utrpením. Aj to až po
čase. Málo ľudí je dnes posadnutých diablom. No omnoho viac ľudí diabol
ovláda neviditeľne. Nemôže ich síce pozbaviť slobodnej vôle, no Boh dovolí
diablovi zmocniť sa týchto ľudí za trest, že sa Ho dobrovoľne zriekli. Ja
nenávidím aj diabla, no zároveň sa mi páči, pretože sa snaží priviesť do
pekla všetkých ľudí. Nie je úlohou nás, zatratených ľudí, zvádzať iných ľudí
na hriech. To robí diabol a jeho spoločníci, padlí anjeli, ktorí spolu s ním
padli do pekla na začiatku časov. Sú ich milióny a všemožne sa snažia
priviesť sem čo najviac ľudí. No keď privlečú do pekla novú dušu, ich bolesť
sa ešte zväčšuje.
Hoci som sa vzďaľovala od Boha, On ma napriek tomu celkom neopustil.
Občas som si pripravovala cestu k milosti skutkami prirodzenej lásky.
Nebola som až taká zlá, že by som nedokázala konať dobré skutky.
Napríklad, opatrovala som svoju chorú mamu. Aj takto som sa mohla
priblížiť k Bohu. Jeho vábenia na mňa niekedy pôsobili mimoriadne silno!
Raz si ma zaviedla do nemocničnej kaplnky. Tu som pocítila tak mocné
rozochvenie duše, že k môjmu obráteniu chýbal už len krôčik. Rozplakala
som sa. Ale nedokázala som sa už vrátiť, pretože rozkoše sveta udusili vo
mne zrno Božieho volania. Raz si mi vyčítala, že som si v kostole nekľakla

na koleno, ale iba trochu zohla nohu. To si ani netušila, že vtedy som už
dávno neverila v prítomnosť Ježiša v Oltárnej Sviatosti. Dnes tomu verím,
pretože po smrti sa človek dozvie mnohé veci, ktoré predtým nevedel.
Vyhovovala mi mienka, čo sa šírila u nás v úrade. Vraj po smrti duša
človeka vstúpi do inej bytosti a tak neustále putuje. Vlastne som si sama
zdeformovala obraz Boha vo svojich predstavách a tak som si ešte viac
skomplikovala cestu k Nemu. Už iba jedna vec ma mohla zlomiť. Dlhá a
bolestná choroba. Ale tá neprišla. Ľudia často nechápu zmysel utrpenia v
ľudskom živote. Nevedia, akým požehnaním môže byť pre nich choroba a
vôbec každý kríž, ktorý na nich Boh naloží!
Keď vstúpil do môjho života Max, v mojom živote sa všetko zmenilo. Kvôli
nemu som odmietla ísť na výlet Mädchenbundu vtedy v onú júlovú nedeľu.
Pamätáš? Vytýkala si mi to na druhý deň v práci. Keď si sa opýtala, či som
bola na omši, opäť som si poslúžila hlúpou výhovorkou, že som nestihla.
Bola si veľmi rozčarovaná, no ja som nemohla inakšie. Ten výlet by sa mi
možno aj bol páčil, ale keď som predstavila tie puritánske reči, hneď ma
prešla chuť. Okrem toho práve v tú nedeľu ma pozval na výlet Max a on
mal prednosť pred všetkým.
Po výlete s Maxom som bola v Mädchenbunde už len raz. Na Vianoce.
Cítila som nutkanie polepšiť sa. Lenže vnútorne som už bola priveľmi
vzdialená. Kino, tancovačky, výlety, cigarety, víno a hlavne Max. Bol to
šikovný a slušný chlapec. Pracoval v susednom obchode a bol sympatický.
Lichotilo mu, že som sa doňho zahľadela. Chcela som si ho privlastniť, mať
ho len pre seba. Vôbec mi neprekážalo, že Maxovo dievča bolo práve vtedy
v nemocnici. Keď sa po návrate z nemocnice dozvedelo o mne, zúrilo ako
posadnuté. No ja som si zachovala panovačný pokoj, ktorý urobil na Maxa
mocný dojem. Dokázala som Maxovi sprotiviť jeho prvé dievča a rozbila
som ich vzťah, no zároveň som sa tak priblížila k peklu. Takéto intrigy proti
nevinnému človeku sú totiž priamou cestou do pekla. Hovorím ti to preto,
aby si vedela, ako som sa deZnitívne odlúčila od Boha.
Robila som všetko preto, aby som si Maxa udržala. V tom bolo moje vari
najväčšie odpadnutie od Boha. Človeka som povýšila na modlu, ktorej som
sa korila. V tej dobe som už otvorene brojila proti kňazom, kostolníkom a
náboženským symbolom. Usilovne som hľadala chyby na Cirkvi, aby som
mohla sama pred sebou ospravedlniť svoju vzburu voči Bohu. Pred
svadbou som sa ešte naposledy vyspovedala a prijímala. Považovali sme
to s Maxom za formalitu, ktorej sa nedá vyhnúť. Ty také prijímanie nazývaš
svätokrádežným. A takto, svätokrádežou, som vstúpila do manželstva.
Náš manželský život bol vcelku harmonický. V zásade sme sa vo všetkom
zhodovali. Aj v tom, že sme sa nechceli zaťažovať deťmi. Vlastne Max by
sa aj potešil jednému jedinému dieťaťu, no ja som mu to vyhovárala.
Uprednostňovala som drahé šaty, luxusný nábytok, čajové večierky, výlety
autom a podobné radovánky. Ten rok od svadby do smrti bol plný pôžitkov.
Každú nedeľu sme podnikali výlet autom. Boh nám už na zemi odplatil
všetko dobré, čo sme kedy s Maxom vykonali. Pravdu mal ten kňaz,
ktorého som v detstve počula kázať. Povedal vtedy, že koho Boh nebude
môcť odmeniť za jeho dobré skutky po smrti, odmení ho už počas života. Aj
ja som bola odmeňovaná. Pripadlo mi dedičstvo po tete Lotte a Max veľmi
dobre zarábal, takže sme sa zmohli na prepychový byt.
Žila som len pre tento svet. Náboženstvo vysielalo ku mne čoraz slabšie
lúče a ja som si neodpustila kritiku Cirkvi pri každej možnej príležitosti.
Pohoršovala som sa nad obrazmi pekla, kde diabol praží duše na žeravom
uhlí… Smiala som sa z pekelného ohňa. Pamätáš? Klára, možno sa mýliť pri
vyobrazení pekelných múk. No ani tie najstrašnejšie obrazy pekla
nevystihujú dostatočne jeho hrôzu. Ľudia vôbec nie sú schopní predstaviť
si ju. Najväčšiu bolesť nám spôsobuje poznanie, že už nikdy neuvidíme
Boha. Až po smrti človek zistí, akým hrozným nešťastím je strata Boha.
Za života som si myslela, že vždy budem mať dosť času obrátiť sa ešte
pred smrťou. To je typický omyl, ktorého sa ľudia často dopúšťajú. Áno, aj v
okamihu smrti sa ešte človek môže polepšiť, ale platí tu, tak ako vo fyzike,
zákon zotrvačnosti. Rozbehnutý vlak nemožno zastaviť okamžite. A takisto
hriešnik, ktorý sa po celý život rútil do záhuby, len veľmi ťažko môže

odrazu sa zastaviť a obrátiť k Bohu. Mohla by mu výnimočne pomôcť len
dlhoročná modlitba nejakej blízkej osoby zaňho. Napríklad keď sa matka
vrúcne modlí dlhé roky za syna, môže mu vymôcť v poslednej chvíli k
spáse. Lenže na to sa nikto spoliehať nemôže.
Čím dlhšie žije človek v hriechu, tým ťažšie je obrátenie. Ľudia sa často
obávajú náhlej smrti, pri ktorej nebudú mať čas oľutovať svoje hriechy.
V podstate však nejestvuje náhla smrť. Áno, naše telo môže zomrieť náhle,
ale každá duša dostane ešte aj po smrti poslednú šancu obrátiť sa. Nie Boh
spôsobuje zatratenie ľudskej duše. Spôsobuje ju vzdorovitosť ľudí, ktorí
svojou pýchou a zaťatosťou odmietnu aj poslednú ponuku zo strany Boha
na obrátenie sa. Je to ako s recidivistom, ktorý vie, že za svoje zločiny
bude potrestaný, ale on je už tak skazený, že nedokáže žiť bezúhonným
životom. Alebo je to podobné situácii alkoholika, ktorý vie, že mu jeho
vášeň ohrozuje život, ale on sa napriek tomu nevie vzdať svojej drogy.
Práve tak aj zatvrdnutý hriešnik nedokáže v sebe ani po smrti prekonať
odpor voči Bohu, ktorý si pestoval po celý život, hoci vie, že ho to privedie
do večného zatratenia. A tak premešká poslednú šancu zachrániť si dušu.
Ani ja som pri osobitnom súde, postavená pred tvár Boha, nedokázala
oľutovať svoje hriechy. Nikto iný sa za mňa nemodlil, preto som zaslúžene
padla do večných múk. Smrť ma zastihla takto: pred týždňom – myslím
pozemského času, pretože vzhľadom na pretrpené bolesti mám pocit, že
horím v pekle už 10 rokov – teda pred týždňom sme si vyšli s manželom na
nedeľný výlet autom. Už ráno mi napadla myšlienka: ,Mala by si znovu ísť
na omšu.´ Znelo to ako prosba. Ale moje rozhodné Nie! zahnalo túto
prosbu. To ráno však vo mne zanechalo nedobrý pocit, ktorý ma neopúšťal
po celý deň.
Domov sme sa vracali už za tmy, a tu Maxa oslepilo protiidúce auto.
Nezvládol riadenie a došlo k strašnej havárii. ,Ježiš!´, vyletelo mi z úst.
Nebola to modlitba, iba výkrik zdesenia. Pocítila som prudkú bolesť v
celom tele, no oproti tomu, čo prežívam teraz, to bola maličkosť. Vo chvíli
smrti som sa náhle prebrala a videla som sa zaplavená oslepujúcim
svetlom na tom mieste, kde ležala moja mŕtvola. Bolo to ako v divadle, keď

zhasnú svetlá, zdvihne sa opona a začne sa odohrávať dej. Bol to dej
môjho hriešneho života. Moja duša bola akoby postavená pred najčistejšie
zrkadlo a ja som videla všetky smrteľné hriechy aj všetky milosti, po
ktorých som šliapala od svojej mladosti až po posledné Nie!
Cítila som sa ako vrah, pred ktorého donesú jeho bezduchú obeť. Ľutovať?
Hanbiť sa?! Nie! Lenže pre Bohom, ktorého som zavrhla, som nemohla
dlhšie vydržať. Tak ako Kain utekal od Ábelovej mŕtvoly, tak aj moja duša
bola hnaná preč pri pohľade na môj hriešny život. Osobitný súd sa pre mňa
skončil, keď neviditeľný Sudca zvolal: ,Odstúp!´ V tej chvíli sa moja duša,
zachvátená sírovým ohňom, zrútila do večných múk pekla…“
Takto sa skončil list. V tom jemne zazvonil budík a Klára sa zobudila. Keď
zvonili na Anjel Pána, vstala a celá roztrasená sa ponáhľala dolu schodmi
do kaplnky na svätú omšu. Nemohla Anni pustiť z hlavy. Takýto koniec jej
neželala. Vlastne takýto koniec by neželala ani najhoršiemu nepriateľovi.
Stala sa ešte horlivejšou katolíčkou, no nezostala len pritom. Rozhodla sa
urobiť všetko preto, aby čo najviac duší zachránila pred údelom Anni.
Klára svoj zážitok zapísala a zverejnila. Text bol neskôr preložený z jej
rodnej nemčiny do iných jazykov. Talianskemu prekladu v roku 1952 udelil
imprimatur arcibiskup Aloysius Traglia. Nech je tento príbeh poučením pre
všetkých, ktorí čítajú tieto riadky.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

  • Falošné ZJAVENIA VÍZIE – proroci

  • Falošné veštice – snáry – mágovia

  • Nebezpečné Hnutie NEW AGE

  • WEB.stránka zaoberajúc sa sektami

  • Viac o SEKTÁCH sa môžete dozvedieť u Borisa Rakovského

  • FILMY-HUDBA-LITERA…

%d blogerom sa páči toto: