Kontroverzné vyjadrenie sudcu Klimenta (rod.Koza) ku prípadu: “Cervanová”

Mečiarove amnestie sa považujú za najväčší právny zločin v modernej histórii Slovenska. Vy sám ste ako sudca protagonistom kauzy, ktorú mnohí považujú za najväčší justičný zločin či v lepšom prípade omyl. Ako ste sa vlastne dostali k prípadu vraždy Ľudmily Cervanovej?

Najskôr treba vyjasniť jednu vec: túto kauzu považujú za justičný omyl či zločin len právoplatne odsúdení vrahovia a ich morálni spolupáchatelia, ktorí sú sústredení najmä okolo týždenníka .týždeň.

Sú presvedčení o ich nevine, prečo morálni spolupáchatelia?

Na tomto označení trvám, oni napokon označujú vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov z tohto prípadu oveľa tvrdšími výrazmi. Po publikovaní našich dvoch kníh o tomto prípade zostali pritom všetci akosi záhadne ticho, len z času na čas sa snažia zdiskreditovať ich autorov namiesto argumentov čisto osobnými útokmi. V tom sú si podobní so Štefanom Harabinom, preto mi nestoja za to, aby som sa im viac venoval.

Ale vrátim sa k vašej otázke: prvý kontakt s touto kauzou som mal v roku 2001, to som už pracoval na Najvyššom súde a rozhodovali sme o jednej námietke zaujatosti, ktorá sa týkala tohto prípadu. Vtedy som však o kauze takmer nič nevedel.

Naplno som sa k tomu dostal od roku 2004, keď sme rozhodovali o odvolaní obžalovaných voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Predsedom nášho senátu bol sudca Michálik a členom bol ešte okrem mňa sudca Hatala.

Čo všetko ste si museli v súvislosti s kauzou Cervanová naštudovať?

Musím vás opraviť. Tá trestná vec bola v tom čase vedená ako Kocúr a spol. Kauzu Cervanová z nej spravili odsúdení vrahovia, ktorí tým chceli vyjadriť, že s ňou nemajú nič spoločné. A takto to potom prebrali aj médiá a verejnosť. My sme sa tomu už len museli prispôsobiť.

Samozrejme, naštudovať sme si museli celý spis, teda tisícky a tisícky strán.

Juraj Kliment, foto – Andrej Lojan

Váš odvolací súd prišiel s kľúčovým rozhodnutím: potvrdil rozhodnutie krajského súdu o vine Nitranov, dokonca ste niektorým zvýšili tresty. S vaším rozsudkom však vo verejnosti neprišiel pocit väčšej spravodlivosti. Odsúdení sa ďalej bránili a hovorili o svojej nevine, na ich stranu sa prikláňala čoraz väčšia časť verejnosti. Vy ste iniciovali knihu o kauze Cervanová, ktorú napísal bývalý novinár Peter Tóth. Prečo vám záležalo, aby takáto kniha vyšla?

Okolo toho sú rôzne konšpiračné teórie. Objavili sa dokonca úvahy, že to bolo z dôvodu, že kvôli kauze Cervanová boli zmarené moje ambície stať sa riaditeľom Národného bezpečnostného úradu.

Pritom opak je pravdou. Táto kauza mi pomohla, aby som sa tejto kandidatúry čestne zbavil.

Ako to myslíte?

Moja kandidatúra na čelo NBÚ, s ktorou prišla SaS, súvisela vyslovene so Štefanom Harabinom, s ktorým som bol na Najvyššom súde v ostrom konflikte. Po intenzívnom prehováraní som sa teda nechal nahovoriť a ponuku SaS som prijal.

Po porade s manželkou som došiel k záveru, že by to bola z mojej strany veľká obeť. Takže keď mi Richard Sulík oznámil, že je s mojou kandidatúrou problém, pretože s ňou pre moje pôsobenie v kauze Cervanová nesúhlasia štyria poslanci za OKS, tak som, obrazne povedané, vyskočil od radosti.

Mimochodom, Peter Zajac následne so mnou inicioval stretnutie, na ktorom mi naznačil, že on so mnou problém nemal, ale musel rešpektovať názor ostatných, najmä Františka Šebeja.

Keď sme sa s pánom Zajacom bavili o tejto kauze, tiež mi povedal, že aj podľa neho to urobili tí, ktorí za to boli odsúdení. Prekvapilo ma preto, keď neskôr označoval Kirchhoffov manipulatívny dokument za kultúrnu udalosť roka 2013.

Vráťme sa ku knihe, ktorú s vašou pomocou napísal Peter Tóth a kde boli zverejnené viaceré doteraz neznáme skutočnosti. Prečo ste zvolili túto formu?

Poviem to takto. Pokiaľ sa väčšina mojich kolegov zaujíma o právo, ja sa zaujímam o spravodlivosť. Pokiaľ v tejto kauze bola aspoň čiastočne zabezpečená spravodlivosť v trestnoprávnej rovine, nestalo sa tak v rovine mediálnej.

Bol to náš dlh, nielen voči Margaréte Cervanovej, matke zavraždenej študentky, ale aj voči celej spoločnosti.

Ako som už povedal, bol som členom senátu, ktorému predsedal sudca Michálik a ten aj písal rozhodnutie. Napísanie toho rozsudku, ktorý mal trinásť strán, mu trvalo šesť mesiacov. Musím priznať, že sa zaň hanbím.

Prečo?

Ja by som to v živote takto nenapísal. Bolo to neospravedlniteľné, a keď som ho prečítal, uvedomil som si, že to neostane len tak a budeme sa s tým musieť raz vysporiadať. Zároveň som vedel, že on už tú zástavu neponesie.

Keď sme si vtedy na konci roku 2006 čítali ten Michálikov rozsudok, ktorý mal zhrnúť najsilnejšie dôvody proti odsúdeným Nitranom, boli sme šokovaní jeho úrovňou a bol to pre nás jeden z dôležitých argumentov v prospech neviny odsúdených. Hovoríte, že ste sa zaň hanbili, to ste na vypracovaní tohto odôvodnenia nemali ako členovia senátu žiaden podiel?

Nie, to vždy píše predseda senátu, my dvaja s Hatalom sme mu nemohli do toho zasahovať.

Pritom sa dal napísať úplne inak, na sto-dvesto strán s nepriestrelnou argumentáciou, ktorá by navždy zmietla všetky dezinformácie okolo tejto kauzy. S mojím kolegom Hatalom sme totiž zvolili v tejto kauze nadštandardný prístup.

V akom zmysle?

Jednak sme vedeli, že ide o mediálnu kauzu, jednak sme vedeli o Michálikových priateľských vzťahoch s Milanom Valašíkom, ktorý mal tento prípad v 80. rokoch na starosti ako prokurátor.

Zvyčajne to býva tak, že predseda senátu si naštuduje všetko a členovia senátu riešia čiastočnú agendu. My dvaja sme si však podrobne naštudovali celý prípad, nechceli sme sa totiž do ničoho namočiť.

Za Michálikov rozsudok sa hanbím. To, ako ho napísal, bolo neospravedlniteľné, a keď som ho prečítal, uvedomil som si, že to neostane len tak a budeme sa s tým musieť raz vysporiadať.

Preto je absurdné počúvať, že aj my dvaja s Hatalom len kryjeme justičný zločin či omyl z komunistických čias. Študoval som v rokoch 1983 až 1987, ako sudca som nastúpil 1. januára 1990, nijako som nebol prepojený so starým systémom.

Prečo by som mal kryť komplot? Keď sme rozhodli, cítil som, že je to veľké zadosťučinenie spravodlivosti, voči spoločnosti aj pani Margaréte Cervanovej. V tomto je to niečo podobné ako zrušenie Mečiarových amnestií vo vzťahu k Anne Remiášovej.

Ale zlý Michálikov rozsudok z roku 2006 nebol pre vás asi hlavným dôvodom pre napísanie knihy, to by ste ju iniciovali už dávnejšie…

V roku 2011 prišla relácia Pod lampou, na ktorej sa zúčastnili aj odsúdení. Videl som, ako sa brutálne manipuluje verejná mienka a ľudom sa podsúvajú nepravdivé informácie.

A definitívnym zlomom bol pre mňa dokumentárny film Kauza Cervanová od Roberta Kirchhoffa.

Vtedy som si povedal, že už stačilo. Začal som zhromažďovať fakty, kontaktovať bývalých vyšetrovateľov. Bolo to ťažké, tí ľudia síce ešte žijú, no spočiatku ku mne nemali dôveru.

V tejto súvislosti pozitívnu úlohu zohral bývalý prokurátor Milan Valašík, ktorého som spoznal pri príprave tejto knihy.

Na napísanie knihy o kauze Cervanová ste oslovili bývalého novinára Petra Tótha, o ktorom je známe, že ako novinár pracoval aj pre tajnú službu. Prečo ste si vybrali práve jeho?

Bola to viac-menej náhoda. Tóth najskôr vôbec nebol na mojom zozname. Najskôr som oslovil Mariána Leška, dvakrát sme sa stretli, bol to veľmi zaujímavý rozhovor, ale odmietol.

Pán Leško mi sprostredkoval Marka Zákopčana, ktorý píše romány s kriminálnou zápletkou, lenže on píše beletriu, ja som chcel faktografickú knihu.

Ako ste sa potom prepracovali k Tóthovi?

Zaujal ma odvážny spôsob jeho mediálnej prezentácie v knihe Bežec. Poprosil som generála Vladimíra Mitra, či by mi nesprostredkoval kontakt. Stretli sme sa s Tóthom a dohodli sa.

Uvedomovali ste si, že týmto výberom znižujete dôveryhodnosť tejto knihy?

Práve naopak, rýchlo som zistil, že je veľký profesionál v tom, ako sa dostať k informáciám, oslovili má aj jeho nadpriemerné analytické schopnosti a všeobecný prehľad. Pokusne som mu dal nejaký materiál a pýtal som sa ho, ako to vidí.

Na veľa vecí sme hneď našli spoločnú reč. Do práce vniesol aj istý prvok utajenia. Celý čas sa nikomu nepodarilo odhaliť, že spolu pracujeme na knihe.

Prečo to bolo pre vás dôležité?

Aby sme mali pokoj na prácu a nikto do toho nezasahoval. Vy však Tóthovi zrejme viac vyčítate, že ako novinár bol v tajnej službe…

… a že to vnášal do novinárskej práce, čo bol dôvod, prečo musel zo SME odísť.

To ja neviem posúdiť. Ale tu existuje toľko mravokárcov, aj zo strany novinárov. Hlava-nehlava kritizujú všetkých, ale ich sa nesmie nikto dotknúť.

Pracoval Tóth pre nejakú zločineckú organizáciu? Pracoval pre Slovenskú informačnú službu v čase, keď ju riadil generál Mitro. Kto chce vedieť, kto je generál Mitro, nech sa ide pozrieť na film Únos.

Mečiar sa mal raz v úzkom kruhu vyjadriť, že najväčšiu politickú chybu spravil vtedy, keď z generála Mitra spravil riaditeľa SIS.

Sudcovia majú svoju etiku aj novinári majú svoju etiku. Keď novinár súčasne robí pre tajnú službu, je to vážny morálny problém.

Urobil niečo zlé?

Hral spravodajské hry, ktoré mali politický motív. Napríklad intrigoval proti Vladimírovi Palkovi, keď bol ministrom vnútra. Faxoval do redakcií obvinenia, že manipuluje s odposluchmi.

Pozrite, bavíme sa o niečom, o čom nemáme objektívne informácie, ani ja, ale ani vy. A veľmi pochybujem, že ktokoľvek iný, kto ho za to tak rád kritizuje.

Vy ste sa nebáli, že sa pri takomto autorovi môžete stať obeťou nejakej spravodajskej hry?

V tomto prípade som mal riadiacu rolu ja. (Úsmev.)

Prejdime k samotnej kauze Cervanová. Hlavná námietka obhajoby Nitranov znie, že sudcovia nepoznali dôležité fakty z počiatočného vyšetrovania v roku 1976, ktoré hovoria v prospech odsúdených. Boli súčasťou spisu, ktorý ste posudzovali, aj všetky tie prvé výpovede účastníkov diskotéky v Mlynskej doline, po ktorej došlo k vražde Cervanovej?

To nie. No tých tridsaťštyri podstatných svedkov, ktorí boli vypočutí v roku 1976, bolo potom znovu vypočutých a ich výsluchy boli založené v spise z roku 1981. Vy však zrejme narážate na tých prvých viac ako tristo výsluchov, ktoré sú všetky v archíve v Levoči.

Tie ste nevideli.

Nie.

Nie je to problém?

Nie, pretože tie neboli podstatné. Keby boli podstatné, tak by ich obhajoba predložila v rámci konania pred naším súdom, keďže obhajca Allan Böhm mal k nim v archíve v Levoči prístup. To sa nestalo.

Najskôr ste sa teda ako sudca nezaoberali počiatočnými tristo svedectvami, ale neskôr ste ich získali. Prečo v týchto prvých výpovediach ľudí, ktorí boli prítomní na diskotéke, nikto neuviedol, že sa na nej zúčastnil aj niekto z neskôr odsúdených Nitranov a že tam boli nejaké Francúzky, ktoré sa správali tak, že si ich museli viacerí všimnúť?

Má to logické vysvetlenie. Bola to totiž veľmi špecifická akcia, ktorá bola určená len pre špecifický okruh ľudí – brigádnikov.

Nitrania do tohto okruhu nepatrili, takže ich nikto nepoznal. Niektorí z nich ako Andrášik a Čerman boli už v tom čase v zamestnaní, niektorí boli mimo vysokoškolského prostredia, ako Dúbravický, Lachman, a niektorí boli z iného študentského prostredia ako Kocúr, ktorý študoval v Nitre.

Oni tam boli vlastne ako cudzí element, nikto ich nemal ako poznať.

Poznala ich iba úzka skupina ľudí a tá bola hneď od začiatku zastrašovaná. Bolo tam len niekoľko ľudí, ktorí ich dokázali identifikovať, ako Škrobánek, Urbánek, Beňová.

Dali sa spočítať na prstoch jednej ruky a týchto ľudí okamžite atakovali páchatelia, aby v tej veci nič nehovorili.

Podľa tých 315 výpovedí, na ktoré sa pýtate a podľa ktorých tam nikto Nitranov nevidel, tam nikto nevidel ani Cervanovú. Preto sú tie výpovede irelevantné. Napokon, každý si to môže teraz overiť, pretože vzorka týchto výpovedí je na DVD, ktoré je pripojené k prvej knihe.

Ľudmila Cervanová. Foto – Karel Šanda / Empresa Media / Profimedia

V knihe ste však priniesli viacero dosiaľ celkom neznámych informácií, ktoré neboli súčasťou spisu, pretože boli operatívneho charakteru. Podľa týchto zachovaných informácií operatívci na čele s českým kriminalistom Eduardom Pálkom prišli na stopu Nitranom na základe dotazníka, ktorý sa robil medzi študentmi v Mlynskej doline. Ako ste sa dozvedeli o existencii tohto dotazníka?

Keďže prvé vyšetrovanie, ktoré viedli slovenské policajné orgány, nikam neviedlo, v roku 1978 sa operatívci zo zvláštnej skupiny, ktorú viedol plukovník Pálka a ktorú zriadil federálny minister vnútra, rozhodli opäť vrátiť na miesto únosu v Mlynskej doline.

Rozposlalo sa viac ako tisíc dotazníkov študentom, z ktorých sa vrátilo asi tridsať percent. Išlo o operatívnu policajnú prácu, z tejto však nie je zachovaný písomný záznam.

Ako môžeme veriť, že sa tento dotazník naozaj robil?

Dozvedel som sa o ňom od pána Vitteka, ktorý dnes žije v Trenčíne a v tom čase pracoval ako policajný operatívec.

V tomto prípade musíte prísne oddeľovať časť, ktorá je operatívna a ktorá je vyšetrovacia. Vyšetrovacia časť je súčasťou spisu, operatíva je len také predprocesné zisťovanie informácií.

Teda operatívec Vittek vám povedal, že na základe tejto dotazníkovej metódy prišli na to, že na diskotéke boli Andrášik a spol.?

V prvom rade prišli na niektoré osoby, ktoré predtým svoju účasť na diskotéke popierali. Napríklad Nadežda Beňová s Jurajom Tokárom, ktorý mal na starosti ako činovník SZM vysokoškolské kluby. Obaja na začiatku popreli, že na diskotéke boli.

Až z dotazníkového prieskumu vyplynulo, že na diskotéke bola aj nitrianska partia, čo zaujalo operatívcov. Zdieľať

Lenže z tohto dotazníkového prieskumu vyplynulo, že tam boli, čo, samozrejme, zaujalo operatívcov. Na základe toho si Beňovú vo februári 1978 predvolali operatívci a ona svoju účasť na diskotéke priznala a povedala, že tam boli aj Andrášik a Čerman.

Čo nasledovalo?

Predvolali si Andrášika s Čermanom, na ktorých bolo vidieť, že niečo taja. Pritom oni vtedy ešte neboli podozriví, len bolo zrejmé, že o tom prípade niečo vedia a taja to.

Z týchto výpovedí sú zachované písomné záznamy?

Sčasti. To všetko sú záznamy len v operatívnej rovine, pričom časť tejto dokumentácie chýba. Musíte si to logicky poskladať.

Aké sú najstaršie zachované písomné záznamy z vyšetrovania, kde už figuruje táto nitrianska skupina?

Ide o záznamy z operatívneho spisu s názvom Kamera.

Ten ako vznikol?

Išlo o zvláštny tím ľudí, ktorých riadil zástupca riaditeľa Kriminalistického a expertízneho ústavu v Prahe plukovník Eduard Pálka.

Tento tím operatívne zhromažďoval informácie o páchateľoch vraždy študentky Cervanovej. Spis neskôr dostal názov Kamera z dôvodu, že Brázda študoval tento odbor v Prahe.

Išlo o bežný postup v rámci operatívnej práce, tak sa to robí aj dnes. Polícia najskôr zisťuje poznatky v operatívnej rovine, procesné výsluchy až potom robí vyšetrovateľ.

Z tejto Kamery sa teda zachovali písomné záznamy?

Áno, ale o Kamere nemôžem veľa hovoriť. Je tam veľa operatívnych informácií, ktorých poskytovatelia musia zostať aj dnes utajení.

Ide o dôverníkov, ktorí boli nasadení do prostredia a podľa charakteru tých informácií by sa ešte aj dnes dali identifikovať.

V Tóthovej knihe sa však z tohto spisu Kamera veľa cituje, ide o mimoriadne závažné informácie, ktoré jasne svedčia proti Nitranom. Preto nás zaujíma, či možno tieto informácie považovať za hodnoverné, a nie dodatočne zmanipulované. Môžete povedať, či všetky tie záznamy z Kamery sú stále niekde archivované?

Áno, časť je archivovaná, časť vecí už neexistuje. Odsúdení a ich rodinní príslušníci však urobili jednu veľkú chybu. Podsúvajú verejnosti, ako veľmi sa o túto kauzu vtedajšie stranícke orgány zaujímali a ako to ovplyvňovali.

Hovoria B, ale už nepovedia A. Oni a ich rodinní príslušníci ako zaslúžilí členovia strany v okrese Nitra sa permanentne obracali na tieto orgány, že v ich veci sa deje nespravodlivosť. Tak prišiel príkaz zhora, aby boli stranícke orgány s vyšetrovaním oboznámené.

Vďaka tomu sa veľmi veľa vecí zachovalo v archíve Ústredného výboru KSČ. Získal som kontakt v českom Archíve bezpečnostných zložiek a mohol som do týchto materiálov nazrieť. Je tam aj veľa materiálov, ktoré pochádzajú z archívu ÚV KSČ. Takto sme sa k tomu dostali.

Vyvrcholením práce operatívcov spisu Kamera bolo, že Viera Zimáková sa vo februári a následne v apríli roku 1980 priznala.

To bolo kľúčové, Zimáková v tých výpovediach priamo opísala skutkové okolnosti. Na skutku sa priamo mali zúčastniť Kocúr, Čerman a Brázda. Andrášika najskôr tiež usvedčovala a potom z neznámych dôvodov vynechala.

Preto keď sa v roku 1981 začala vec realizovať, boli najskôr zadržaní len títo traja. Andrášik vypovedal najskôr len ako svedok.

Foto – Andrej Lojan

Táto výpoveď Zimákovej pred Pálkovými operatívcami je zaznamenaná?

Áno. Dokonca existovala aj nahrávka, bola aj súčasťou vyšetrovacieho spisu. Bola by aj súčasťou knihy na DVD, rovnako ako výsluch Kocúra, ale z objektívnych dôvodov sa tak nestalo.

Prečo?

Lebo tá kazeta zo spisu jednoducho zmizla. Do spisu mohli okrem sudcov nahliadnuť len obhajcovia, odsúdení a ich rodinní príslušníci. Nikto iný.

Keď si pozriete dokumentárny film Kauza Cervanová, je tam zvukový záznam výsluchu z tejto kazety. Podľa mojich informácií mal túto kazetu odovzdať režisérovi filmu Čerman.

Okrem tohto ešte niečo zmizlo?

Už tam nie sú ani dôkazy, ktoré potvrdzujú, že Beďač si dal po vražde Cervanovej prestriekať auto. Išlo o niekoľko listinných dôkazov, jednoducho to zmizlo.

Ak tú nahrávku použili v dokumentárnom filme, asi bol priebeh výsluchu dôkazom v prospech Zimákovej, či nie?

Lenže oni z toho vybrali len tú časť nahrávky, ktorá mala dokumentovať, ako bol na ňu vyvíjaný nátlak.

Mám však informáciu, že samotný Kirchhoff mal po prehratí celej kazety vážne pochybnosti o nevine Nitranov. Keby existoval skutočný nátlak, tak Zimáková predsa v apríli 1980 nevypustí zo skupiny Andrášika, ktorého predtým vo februári 1980 usvedčovala.

To je však celková línia obhajoby, podľa ktorej operatívny tím pod vedením Eduarda Pálku konal svojvoľne a vyvíjal na obvinených nátlak. Prečo si myslíte, že to tak nebolo?

Práveže to bolo opačne, obrovský tlak bol na Pálku. Oni sa na neho sťažovali na všetkých možných úrovniach, od Ústredného výboru KSČ až po ministra vnútra.

Celý tento tím prešetrovala inšpekcia. Členovia tohto tímu lietali špeciálom z Prahy do Bratislavy a raz za čas sa stalo, že s nimi letel napríklad Colotka alebo Lenárt.

Jeden z Pálkových operatívcov Zdenko Rohan neskôr hovoril prokurátorovi, ako si raz k nemu prisadol Lenárt, ktorý bol prvým tajomníkom ÚV KSS, a povedal mu, aby dali tým chlapcom z Nitry pokoj. Vraj sú to chlapci z vážených komunistických rodín.

O istom tlaku v prospech Nitranov z najvyšších miest hovorí aj list Pálku, ktorý je súčasťou vašej knihy. Kde ste ho našli?

V archíve ÚV KSČ. Pálka v tom liste presne opisuje, ako sa k niečomu dopracoval a desať mesiacov to z neznámych dôvodov niekto brzdil. Jasne naznačuje politické krytie.

Veď si zoberte, Čerman bol podozrivý z obmedzovania osobnej slobody a vraždy a normálne dostal vycestovaciu doložku, krátko pred zadržaním takmer vycestoval do Juhoslávie aj s manželkou v pokročilom štádiu tehotenstva.

https://drive.google.com/file/d/0B0QuTCk1zkB4d3RwSFpmbHhCbFk/preview
V tom čase ešte nebol obvinený.

Bolo to však už v čase, keď bol daný návrh na realizáciu prípadu. Takéto isté pokusy mali aj Brázda, aj Andrášik.

Presuňme sa ďalej. Je faktom, že po Zimákovej výpovedi z februára a apríla 1980 sa dlho nič nedialo, polícia sa pustila do vyšetrovania až v júni 1981. Došlo k prvým výpovediam, okrem Zimákovej sa priznal aj Kocúr. Tu sa však dostávame k hlavnému sporu, či tieto výpovede boli autentické alebo vynútené brutálnym policajným nátlakom. Keď ste ako sudca dostali spis s výpoveďami Nitranov, rozmýšľali ste nad tým, čo môže byť vynútené?

Samozrejme, ale tomu, že by to bolo vynútené, nič nenasvedčovalo.

Keď sa hovorí o nátlaku pri vynucovaní výpovedí, mnohí majú predstavu o mučení či trýznení obvinených. O tom tu naozaj nemôže byť ani reč, no aj z minulosti poznáme prípady, keď sa nevinný priznal k trestnému činu z čistého zúfalstva.

Povedzte príklad.

Nedávno bol medializovaný prípad takzvaného fekálneho fantóma z Bratislavy. Syn generála sa priznal, že odporným spôsobom útočil na ženy. Súd ho však oslobodil, podľa neho polícia a prokuratúra neprihliadli na niektoré okolnosti, ktoré svedčili v jeho prospech. Novinári sa ho následne pýtali, prečo sa priznával k niečomu, čo nespravil. Povedal, že deň po zadržaní bol v zúfalom stave, navyše ho opoznala jedna žena. Pre nás je to asi nepochopiteľné, ale zdá sa, že niekedy sa priznávajú aj nevinní ľudia, pritom ich nikto brutálne nemláti, len prepadnú zúfalstvu. Prečo si myslíte, že to nie je aj tento prípad?

K tomuto zvláštnemu prípadu, ktorý ste opísali, sa nebudem vyjadrovať bližšie, keďže ho poznám len z médií.

Pýtame sa principiálne.

V princípe platí toto: Keby som mal len doznávajúcu výpoveď, ktorú obvinený neskôr odvolal, mám to ako sudca veľmi ťažké.

Nepracujem predsa pri bežiacom páse, ktorý na začiatku zmeny zapnem a na jej konci vypnem, ja si prácu beriem v hlave domov, stále s tým žijem, zaspávam, s tým vstávam, ráno sa pozerám do zrkadla.

Ako by som mohol žiť s tým, že som odsúdil nevinného človeka? Keby som mal akékoľvek rozumné pochybnosti, bude obžalovaný oslobodený.

Nepracujem predsa pri bežiacom páse, ktorý na začiatku zmeny zapnem a na jej konci vypnem, ja si prácu beriem v hlave domov, stále s tým žijem.

Ale v tejto kauze bola zabezpečená a vykonaná celá skupina dôkazov, ktoré na seba nadväzovali a vzájomne sa dopĺňali. Preto sme aj doznávajúce výpovede vyhodnotili v súhrne s týmito ostatnými dôkazmi.

Poďme teda najskôr k samotným výpovediam.

Tu ide o permanentne sa opakujúcu obhajobnú argumentáciu pri trestných činoch, ktoré spáchala skupina páchateľov.

Ako to myslíte?

Často sa stáva, že je to práve spiritus rector, teda akýsi riadiaci duch trestnej činnosti, ktorý sa po zadržaní prvý prizná.

Prečo?

Pretože vie, že tí ostatní budú na neho veľa vypovedať. Potrebuje podať svoju verziu, kde minimalizuje to svoje zavinenie a hádže vinu na ostatných.

Teda v tomto prípade je podľa vás tým spiritus rector Miloš Kocúr, ktorý mal byť hlavnou postavou pri únose, znásilnení aj pri vykonaní vraždy utopením?

Presne tak. Súčasne však často platí, že ten, ktorý minimálne participuje na trestnej činnosti, popiera a nepriznáva ani svoju najmenšiu časť. To bol prípad Beďača, ktorý tým, že mal len prizerať, si nechcel pripustiť žiadnu vinu a nepriznával vôbec nič.

A tu sa dostávame k slabšiemu bodu obžaloby. Ak je to tak, ako hovoríte, prečo Kocúr vo svojich prvých doznávajúcich výpovediach vôbec nespomenul účasť Dúbravického? Ten sa síce spolu s Lachmanom a Beďačom, ktorých Kocúr vynechal tiež, nezúčastnil na únose v Mlynskej doline, mal prísť až na privát, kde sa znásilňovalo. Ale jeho rola bola kľúčová, keďže podľa obžaloby navrhol likvidáciu Cervanovej. Prečo ho potom Kocúr do toho hneď nezatiahol, keď bolo v jeho záujme umenšiť svoj podiel viny?

Bolo preukázané, že pred zadržaním sa všetci opakovane tajne stretávali a dohovárali na taktike. Jej súčasťou bola aj dohoda o rozdelení skupiny na dve časti s tým, že druhá mala „vonku“ ovplyvňovať dôkaznú situáciu.

Lachman to do svojho zadržania a vznesenia obvinenia evidentne plnil. Čo sa týka Dúbravického, treba dodať, že ten sa po skutku hneď v auguste 1976 ako prvý pokúsil o emigráciu. Z neho mali všetci ostatní najväčší strach a rešpekt, bol opakovane súdne trestaný, mal prezývku Rakovina.

Po jeho zadržaní bolo zdokumentované, že práve on svojimi nočnými pokrikmi vo väzbe psychicky najviac terorizoval Brázdu, ktorý sa k činu postupne priznával.

Hovoríte, že ako sudca ste nemali dôvod považovať ich doznávajúce výpovede za vynútené. Mohli by ste bližšie vysvetliť, prečo vylučujete nátlak tohto typu?

Toto musím vysvetliť podrobnejšie. Pred touto skupinou páchateľov boli podozrivé z vraždy študentky Cervanovej viaceré osoby, jedna bola dokonca aj obvinená.

Máte na mysli študenta FTVŠ Jána Hrma.

Áno. Hrmo počas väzby absolvoval 38 výsluchov, prvý novembrový týždeň 1976 dokonca dvojfázovo každý deň. Nepriznal sa…

… zachránilo ho však nepriestrelné alibi.

Áno, lenže to zabezpečili policajti, keďže on sám si nevedel spomenúť, kde bol v inkriminovaný čas. Neskôr do podozrenia padlo aj osadenstvo domu na Gorazdovej ulici č.10, do ktorého chodili i chartisti.

Tu mi chce azda niekto nahovoriť, že polícia namiesto toho, aby zlomila Hrma alebo členov rodiaceho sa disentu, nezákonnými metódami lámala synáčikov prominentných nitrianskych komunistov?

Veď Lachman pri oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania doslova povedal: „Ďakujem za trpezlivosť a solídne jednanie vyšetrovateľov!“

Nás však teraz zaujímajú samotné výsluchy – prečo vylučujete, že by priznania niektorých z nich mohli byť vynútené?

Treba ísť po jednotlivých výsluchoch a zistíte, že tento kvázinátlak bol len súčasťou obhajobnej argumentácie odsúdených vrahov.

Napríklad František Čerman 18. júna 1981 na vlastnú žiadosť celú výpoveď nadiktoval vyšetrovateľovi Vladimírovi Lamačkovi, na konci ešte požiadal o opravu zápisnice, za prítomnosti obhajcu.

Alebo si zoberme Kocúra. Najskôr priznal účasť na skutkoch, potom zistil, že sa priznal okrem Zimákovej len on sám, takže začal hovoriť o nátlaku, keď však zistil, že prvé priznania robí aj Brázda, vrátil sa naspäť a priznával účasť.

Obhajcovia napríklad hovoria, že dôkazom o nevine Kocúra je to, že prvé dni hovoril, že miesto znásilnenia na priváte bolo pod Slavínom, až neskôr mu vyšetrovatelia podhodili Prievoz. Ale keď sa do jeho prvej doznávajúcej výpovede započúvate, on si nebol istý, pretože sa v Bratislave nevyznal, opisoval cestu popri PKO, cez tunel a ďalej von z mesta, len to mylne pomenoval Slavínom.

Miloš Kocúr najskôr priznal účasť na skutkoch, potom zistil, že sa priznal okrem Zimákovej len on sám, takže začal hovoriť o nátlaku, keď však zistil, že prvé priznania robí aj Brázda, vrátil sa naspäť a priznával účasť.

Ďalej je tu Andrášik, ktorý dlhé roky najviac hovorí o nátlaku. Ten na začiatku popieral akúkoľvek účasť na zločine, ale pozrime sa bližšie, ako sa vyvíjala jeho situácia: 14. júla 1981, teda v situácii, keď sa Kocúr opätovne vracal k svojim priznaniam a Brázda sa už priznával, s čím vyšetrovatelia Andrášika, samozrejme, oboznamovali, si Andrášik vyžiadal dva týždne na rozmyslenie.

Uvážte, ak na niekoho vyvíjate nátlak a používate pritom nezákonné metódy, v takom prípade nemá žiadnu logiku, aby ste mu dávali dva týždne na rozmyslenie, ale ho k falošným priznaniam spracúvate každodenne.

Andrášik mal čas do 28. júla, v ten deň opäť požiadal o odklad, dostal ho do 5. augusta, keď vystúpil pred vyšetrovateľom a opäť všetko poprel. Priznal sa až 27. augusta.

Deň predtým však malo dôjsť k výsluchu, ktorý nebol súčasťou spisu a kde malo prísť podľa Andrášika k brutálnemu nátlaku.

V archíve v Levoči sa našla výpoveď, ktorá nebola súčasťou spisu z dôvodu, že mala operatívny charakter. Mimochodom, v tom povestnom levočskom archíve, o ktorom páchatelia tak radi hovoria, nie sú dôkazy, ktoré by ich vinu vyvracali, práve naopak, je tam kopa materiálov, ktorá jednoznačne svedčí proti nim.

Bola tam aj táto neprocesná výpoveď z 26. augusta, kde sa operatívci Andrášika pýtali na ďalšie podobné prípady s rovnakým modus operandi.

Nechcem hovoriť mená tých žien, dnes majú okolo 65 rokov. Andrášika to však nezaujímalo, vypytoval sa na Cervanovú, že aká je situácia, či bude uložený trest smrti, aký trest mu hrozí, či by bolo výhodnejšie, keby vypovedal, neustále sa obracal s otázkami na policajtov, či je priznanie poľahčujúca okolnosť.

Na konci tohto pohovoru požiadal operatívcov, aby vyšetrovateľovi oznámili, nech príde čo najskôr za ním, že sa mu chce priznať o všetkom, lebo si to rozmyslel.

Obhajoba však tvrdí, že práve tu bol ten nátlak, ktorý Andrášika zlomil.

Ako vidíte, ani tu nemohla byť reč o žiadnom neprípustnom nátlaku.

Foto – Andrej Lojan

Ako trestný sudca s tým máte bohaté skúsenosti: je bežné, že vrah sa v prípravnom konaní viac alebo menej priznáva a potom na hlavnom pojednávaní svoju vinu poprie?

Ešte som sa nestretol s tým, že vrah, nad ktorým som vyhlásil odsudzujúci rozsudok, sa s ním stotožní a uzná si vinu. Všetci napokon tvrdia, že sú nevinní a využívajú všetky možné opravné prostriedky.

Ale v rámci prípravného konania je cesta kľukatá, tam sa neraz stane, že páchateľ niečo prizná, najmä pri prvých výsluchoch, ktoré sú najdôležitejšie. Pri vraždách, ktoré spáchali viacerí páchatelia, musíte rozlíšiť, čo vypovedá jeden a čo druhý a porovnať to so zabezpečenými dôkazmi.

V tejto súvislosti si spomínam na prípad vraždy šiestich Vietnamcov v sklade na Starej Vajnorskej, za ktorú v roku 1995 senát, ktorému som predsedal, odsúdil dvoch páchateľov k doživotným trestom. Prvý v rámci prvých týždňov všetko dopodrobna opísal, aj to sedelo s dôkazmi z miesta činu, druhý všetko popieral, až časom ten, čo sa najskôr priznával, aj pod vplyvom advokáta začal taktizovať a všetko možné odvolávať.

V prípade siedmich Nitranov si treba uvedomiť, že tí, ktorí sa priznávali, sa držali hlavnej dejovej línie, len si menili úlohy, zvaľovali na iných väčšiu vinu, seba chránili.

Navyše dvaja sa priznávali aj na hlavnom pojednávaní. Lachman usvedčoval spolupáchateľov na súde v roku 1982, spravila sa napríklad konfrontácia, keď Zimáková hovorila, že bola na splave, ale nie v Bratislave a Lachman jej povedal: Pani doktorka, prečo klamete, však sme tam boli, prečo si vymýšľate?

Na súde tak prebehlo hlavné dokazovanie. Tým druhým, kto sa na súde priznával, bol Brázda.

To je pravda, ale Lachman po roku 1990 hovoril spolu s ďalšími, že sú všetci nevinní. A pri priznaniach Brázdu je problém v tom, že mal čoraz vážnejšie psychické problémy.

Aj to je pravda, ale znalci psychiatri sa v 80. rokoch vyjadrovali, že z jeho strany ide o simuláciu a chápe zmysel trestného konania.

Na začiatku 90. rokov Juraj Fleischer, Ivan Žucha, Anton Heretik, naši najprominentnejší psychiatri a psychológ, dospeli k záveru, že sa to nedá definitívne uzatvoriť, až neskôr povedali, že Brázda nechápe zmysel trestného konania.

Možno sa mýlili a Brázda ho nechápal ani na začiatku 80. rokov.

Lenže duševná choroba sa nejako vyvíja, je to proces. Tu musím spomenúť anonym, ktorý pred začiatkom procesu v 80. rokoch dostal Brázdov otec a v ktorom stálo, že Andrášikovci aj za pomoci Brázdovho advokáta chcú z neho spraviť obetného baránka, ktorý zoberie všetko na seba s tým, že potom z neho spravia „cvoka“.

Myslím, že to netreba ďalej komentovať.

Ostaňme ešte pri výsluchoch. V prípade kauzy Cervanová obhajoba namieta, že na mnohých výsluchoch neboli prítomní advokáti. To z vášho pohľadu ako sudcu nebol problém?

V tom čase platil Trestný poriadok, podľa ktorého advokát musel byť vyrozumený riadnym spôsobom, a ak sa nedostavil, obvinený mal právo odmietnuť vypovedať. Ak neodmietol, vypovedal.

Kocúrovi bol ustanovený advokát Kubal, ktorý sa na prvé výsluchy nedostavil napriek tomu, že bol riadne upovedomený. Kocúr súhlasil, že bude vypovedať aj po poučení, nepodal si sťažnosť.

A teraz povážte: keby ste boli nevinný, nepodáte si sťažnosť proti obvineniu z vraždy? Rovnako si nepodáte sťažnosť proti vzatiu do väzby – ako nevinný? Veď to je nezmysel!

Keby ste boli nevinný, nepodáte si sťažnosť proti obvineniu z vraždy? Rovnako si nepodáte sťažnosť proti vzatiu do väzby – ako nevinný? Zdieľať

Následne, ako mohli naňho robiť nátlak? 18. júna sa dostavil prokurátor Majerhofer, hovorí, dobre, počkajte, ja si vás nahrám, zapol magnetofónovú pásku.

Otázka je, čo sa dialo pred touto nahrávkou. Mohol byť zmanipulovaný a hovoriť, čo mu predtým podsunuli, či nie?

(Smiech.) Viete, to sú laické predstavy.

Skúste ich vyvrátiť.

Bavíme sa o 80. rokoch 20. storočia, nie o 50. rokoch, keď sa po mučení ľudia priznávali k skutkom, ktoré nespáchali.

Lenže ani vtedy ich k tomu nedonútili po jednom výsluchu, prešli procesom, týždne ich trýznili, neumožňovali im spánok, psychický a fyzický nátlak bol veľmi dlhý, mnohí to nezniesli a verklíkovali naučené odpovede.

Ale čo sa stalo v tomto prípade? Umiestnili ich separátne do cely predbežného zadržania, bola tam nasadená dôvernícka sieť, aby sa zistilo, ako sa budú správať a čo budú rozprávať, čo bolo dôležité z taktického hľadiska pri vyšetrovaní.

V obvinenom, ktorý sa ocitne v takejto situácii, pracuje myšlienkový proces, taktizuje, rozmýšľa, čo policajti už vedia a čo nevedia, pracuje psychika. To je jasne vidieť aj na ich výpovediach.

https://docs.google.com/a/wlavikings.org/file/d/0B0QuTCk1zkB4T0RVVzFwbnZSSEU/previewZvukový záznam výpovede Miloša Kocúra z 18. júna 1981. Prameň – Juraj Kliment
Kocúrova výpoveď z 18. júna 1981 bola nahratá na magnetofónovú pásku, prečo neboli takto zaznamenávané výpovede ďalších obvinených?

Takéto nahrávky neboli štandardné vtedy, nie je to štandardné ani dnes. Stáva sa, že niektorí vyšetrovatelia dnes zaznamenávajú výpovede na kameru, takýto obrazovo-zvukový záznam ako sudcovia veľmi oceňujeme, keďže niekedy je neverbálna komunikácia dôležitejšia než verbálna.

Keď odsúdení Nitrania hovoria o nátlaku, nemajú na mysli len policajné výsluchy, ale aj spoluväzňov vo vyšetrovacích celách, ktorí boli na nich nasadení. Napokon aj vyšetrujúci psychiater Gejza Dobrotka pripustil, že napríklad v prípade recidivistu Ivana Fagana, ktorý bol v cele s Andrášikom, išlo o sadistu.

Pozrite si trestnú činnosť Fagana, Bertoka, Janžetiča, ktorí s nimi boli v celách a mali za úlohu ich vyťažovať.

Ani jeden z nich nebol vrahom, boli to normálni recidivisti, väčšinou páchajúci majetkovú trestnú činnosť. Nitrania boli obvinení z vraždy, s kým chceli sedieť vo vyšetrovacej väzbe, vari so zlodejom kompótov z pivníc?

Títo recidivisti s nimi sedeli v cele, pretože mali za úlohu spolupracovať s políciou a donášať od nich informácie. Takto to funguje aj dnes?

To je úplne normálne, takto sa to deje všade. Áno, spomínaní páni dostávali úlohy, boli za to motivovaní rôznymi benefitmi.

Tu je však istá tenká hranica. Väzeň ako spolupracovník polície môže zaistiť dôležitú informáciu, ktorá policajtom pomôže pri ďalšom výsluchu, môže však aj vyvíjať neprípustný nátlak a manipulovať…

Iste, to je teoreticky možné. Lenže tu sa stále podsúva, že vina Nitranov bola ustálená výlučne na základe ich doznávajúcich výpovedí.

Lenže to nie je pravda. Je tu celá mozaika dôkazov, sú tu svedecké výpovede z diskotéky. Milan Antošovský, ktorý bol zhodou okolností biletár len na jednej diskotéke, v piatok, keď hrala skupina Elán, svedčil o prítomnosti Nitranov, ktorí svoju účasť na diskotéke popierali.

Rovnako Rudolf Gallo ich usvedčoval z účasti, dokonca mal záujem o Francúzky a pýtal sa, či aj jeho zoberú na žúr. Potom ďalší svedkovia, ako Tokár, Hlavanda, Beňová, Varga, Škrobánek, Urbánek, Okenka a tak ďalej.

Lenže jedna vec je účasť na diskotéke, ktorú nepopierajú ani niektorí odsúdení, iná vec je účasť na únose, znásilnení a vražde.

Kocúr však neskôr popieral aj samotnú účasť, rovnako Zimáková a Beďač, Dúbravický sa nevyjadroval, Čerman s Andrášikom to nepopierali, Brázda s Lachmanom sa až neskôr priznávali.

No najmä je tu dôležitá svedkyňa únosu Zdenka Kováčová, ktorá vypovedala krátko po vražde. Spolu so svojou kamarátkou Magdou Mlynarčíkovou išla po spojovacej cestičke medzi širokým chodníkom, ktorý vedie z internátu a takzvaným dolným parkoviskom.

Tu museli obe svedkyne odskočiť, aby ich nezrazilo okolo prechádzajúce auto bielej farby. Kováčová si všimla muža sediaceho vedľa vodiča a obe videli, ako auto asi 60 metrov od nich zastalo a ako dvaja muži vtiahli Cervanovú dnu, počuli aj výkriky.

Svedkyňa Kováčová si všimla muža sediaceho vedľa vodiča a obe videli, ako auto asi 60 metrov od nich zastalo a ako dvaja muži vtiahli Cervanovú dnu, počuli aj výkriky. Zdieľať

Na hlavnom pojednávaní v roku 1982 sa jej sudca opýtal, či si pamätá na muža, ktorého videla v aute, či ho vie identifikovať. Povedala, že áno, sudca ju teda požiadal, aby tak spravila. Bez problémov sa v súdnej sieni rozhliadla a ukázala na Kocúra. Tu treba dodať, že vtiahnutie Cervanovej do auta a výkriky videli zo vzdialenejšej perspektívy aj iní svedkovia.

To bol nesporne silný bod obžaloby. Ako slabší bod však pôsobia zmeny vo výpovediach Zimákovej. Je totiž nelogické, že sa priznávala k účasti na únose, znásilnení, ale nič nehovorila o splave, ktorý bol asi 150 kilometrov od Bratislavy, pričom vieme, že na ňom dokázateľne bola. Podľa obžaloby sa mala autostopom večer v piatok dopraviť do Bratislavy a v sobotu nadránom po vražde Cervanovej ju mal Brázda odviesť späť. Ak je vinná, musela si tú cestu pamätať. Aký mohla mať dôvod, že hoci priznávala účasť na únose a na priváte i na mieste vraždy, o splave vôbec nehovorila? Podľa obhajoby je to totiž dôkaz toho, že sa priznávala len k tomu, čo jej podsunuli policajti, a to, že bola na splave, zistila až neskôr. A až potom to použila ako alibi a tvrdila, že s tým prípadom nemá nič spoločné.

Fakty sú takéto. Ako už bolo uvedené, Zimáková sa k tomu, že bola svedkyňou únosu, znásilnenia a vraždy Cervanovej priznala už operatívcom vo februári 1980, ďalej to zopakovala v apríli 1980.

Ak to nebola pravda, máme veriť tomu, že potom až do júna 1981, keď sa začali riadne výsluchy, žila s pokojným svedomím v tom, že krivo obvinila páchateľov a pritom si vôbec nespomenula, že v inkriminovanom čase tam nebola, pretože bola účastníčkou splavu? To, že bola na splave, vytiahla až v auguste 1981!

Aké je potom vaše vysvetlenie jej správania?

Podľa mňa je možné, že si na to naozaj spočiatku nespomenula. To, čo zažila pri únose, znásilnení a vražde, bolo hrozné, veď jej samotnej potom išlo o život, preto je celkom možné, že samotnú cestu na splav či zo splavu vytesnila, respektíve tomu nepripisovala význam.

Až keď prišla na to, že tam bola a že sa môže dostať z toho, aby nemusela vypovedať na súde proti obvineným, ktorí na ňu dokázateľne vyvíjali nátlak, zvolila túto cestu vlastnej obhajoby.

Rodinní príslušníci obvinených sa potom usilovali aj o ovplyvňovanie niektorých účastníkov splavu. Zo strany Andrášikovcov sa zaznamenalo, že chodili za účastníkmi splavu a navádzali ich, aby povedali, že tam bol prísny režim a že sa odtiaľ nemohli nijako vzdialiť.

Takto obiehala svedkov napríklad aj samotná Zimáková so svojím manželom Vozárom. Niektorí účastníci potvrdili, áno, boli u nás.

Iste, ale ovplyvňovať svedkov by mohli aj nevinní, keby vedeli, že sa okolo nich neprávom sťahuje slučka a potrebujú pomoc zvonka…

Opakujem, ak by bola naozaj nevinná, ťažko rozumieť tomu, že rok a pol bola celkom pasívna, priznávala účasť na zločine a nevedela si spomenúť na toto alibi.

Nepoužila ho ani 15. a 16. júna 1981, keď bola predvedená na výsluchy v pozícii svedkyne. Spolu s manželom bola ubytovaná v hoteli Kyjev a dodnes ma mrzí, že chýba prepis jednej nahrávky.

Akej nahrávky?

Izba, v ktorej bola ubytovaná spolu s manželom, slúžila ŠtB, teda bola odpočúvaná. Tu bol zaznamenaný celý jej rozhovor s manželom, ktorému sa priznala a všetko mu vyrozprávala.

Jej priznanie pred manželom bolo súčasťou dozorového spisu prokurátora, kde bol prepis nahrávky. Žiaľ, nezachovalo sa to, ale to hovorím skôr len pre zaujímavosť, samozrejme, z hľadiska posudzovania zo strany súdu by bol takýto dôkaz bezpredmetný. Ale pre knihu by bol kľúčový.

Slabším bodom obžaloby je odvolaná svedecká výpoveď Vladimíra Vargu. Ten mal byť na diskotéke spolu s Nitranmi, mal byť svedkom dôležitého konfliktu Igora Urbánka s Milošom Kocúrom vo vestibule internátu, ktorí sa naťahovali kvôli Ľudmile Cervanovej. Keď však emigroval do Švajčiarska, všetko odvolal a svoju výpoveď označil za vynútenú. Vargovi pritom nič vážne nehrozilo, prečo by to odvolával?

Tento svedok, podobne ako Zimáková, si neuvedomil, že to, čo povedal pred vyšetrovateľom, bude musieť predniesť aj na súde, pred obžalovanými a verejnosťou.

Dnes Varga zo Švajčiarska tvrdí, že bol donútený. Ale už nehovorí, že vtedy po dvoch výsluchoch ešte sám z vlastnej iniciatívy prišiel na políciu, kde povedal, že všetko, čo dovtedy vypovedal, je pravda, videl ich na diskotéke a na ničom sa nezúčastnil.

Neskôr si zrejme uvedomil, že pravdu musí zopakovať aj na súde, lebo v opačnom prípade bude niesť trestnoprávne dôsledky, a toho sa obával. Pre mňa je to jeden z najväčších morálnych spolupáchateľov odsúdených vrahov.

Lenže práve stiahnutie výpovede zo strany Vargu je podľa obhajobnej línie Nitranov jasným dôkazom, ako si polícia vynucovala výpovede nielen obvinených, ale aj kľúčových svedkov. Varga pre .týždeň v roku 2011 podrobne opísal, ako bol donútený a zmanipulovaný. Prečo by to robil, ak by to nebola pravda?

Všimnite si, je to tradičná taktika u každého. Akým spôsobom viete racionálne zdôvodniť zmenu výpovede? Tak, že poviete, že bol na vás vykonávaný psychický a fyzický nátlak, vyšetrovateľ ma bil a podobne.

Prečo má motiváciu o tom opakovane hovoriť, keďže nebol ani obvinený, len svedok, ktorý hovoril o účasti Nitranov na diskotéke?

Bol súčasťou partie, mal intímne vzťahy so Zimákovou, bol dôležitým svedkom, ktorý videl aj konflikt vo vestibule medzi Urbánkom a Kocúrom. Pre obvinených bolo dôležité, aby svoju výpoveď zmenil.

V rámci operatívnej akcie Kamera sa zachovala cenná informácia. Istý človek, ktorý bol nasadený do prostredia, zadokumentoval, že na komunálnych službách v Nitre robila Dagmar Luprichová, rodená Kocúrová, sestra Miloša Kocúra, a pracoval tam aj brat Vargu.

Po tom, čo Varga emigroval do Švajčiarska, naňho získala adresu, kde býval, a spolu s Kocúrovým obhajcom skoncipovali písomnú žiadosť, na základe ktorej Varga odpísal, že berie svoje výpovede späť.

Popri Vargovi je tu ďalší dôležitý svedok Jozef Škrobánek, ten takisto usvedčoval Nitranov z účasti na diskotéke. V roku 2003 však pred súdom povedal, že policajti naňho vyvíjali hrubý nátlak. Vraj dostal zaucho, opätovne síce potvrdil účasť niektorých odsúdených, no iných mu mala podsunúť polícia, Cervanovú vraj ani nepoznal.

Škrobánek bol veľmi dôležitým svedkom, dobre sa poznal s Nitranmi, rovnako ako Cervanová bol poslucháčom Lekárskej fakulty.

A bol prvý, ktorého výpovede boli ešte Pálkovým operatívcom podozrivé, pretože bolo zjavné, že niektoré dôležité fakty zamlčiava a je pod tlakom páchateľov. Je pravda, že Škrobánek neskôr časť výpovede zmenil, ale v podstatných okolnostiach zotrval na svojich tvrdeniach.

Treba si uvedomiť, pod akým tlakom boli títo svedkovia, ktorí sa s Nitranmi poznali. Je zaznamenané, ako Andrášikov brat Ľubor tlačil na Zimákovú, vyhrážal sa jej, že ak nezmení výpoveď, bude zlikvidovaná jej mama alebo dcéra.

Vďaka agentúrnej sieti vo väznici máme takisto operatívny záznam, kde Andrášik v cele vopred hovorí, že Zimáková stiahne výpoveď späť, a tak sa skutočne stalo. Ten nátlak bol brutálny. Napokon, zoberte si, čoho sú schopní aj v mediálnom priestore.

Je tu ešte jeden dôležitý svedok, ktorý po roku 1990 hovoril o vynútenom policajnom násilí. Je to Nadežda Beňová, ktorá bola tiež súčasťou nitrianskej partie, vďaka nej sa prišlo na stopu Čermanovi a Andrášikovi ako účastníkom diskotéky, no neskôr všetko poprela.

Áno, Beňová otočila výpoveď o 180 stupňov. V 80. rokoch usvedčovala partiu nielen počas prípravného konania, ale aj na hlavnom pojednávaní.

Pred všetkými obžalovanými a ich rodinnými príslušníkmi v pojednávacej miestnosti usvedčila Kocúra, keď mu do očí v rámci konfrontácie povedala: „Pamätám si, že si tam bol. Ja ti nechcem ublížiť!“ A po výsluchu vyšla z pojednávacej miestnosti a Čermanovej manželke Marcele na jej výčitku uviedla: Mancinka, tak to bolo!

Lenže tu je ďalšia pozoruhodná vec. Beňová si v roku 1996 zobrala Čermana za manžela.

To je absolútne nepochopiteľné. Usvedčovala ho, vie, že bol odsúdený ako vrah, Čerman sa následne rozviedol s Marcelou, ktorá bola najväčšou kamarátkou Beňovej, a ona si ho potom zoberie za manžela.

Ale to všetko je pochopiteľné, ak bola Beňová vystavená brutálnemu tlaku, proces považuje za zmanipulovaný a Čermana za nevinného, nie?

Mám iné informácie. Čerman sa po návrate z väzenia hneď okolo nej motal, spracovával, mal tendenciu zmeniť jej výpoveď, pretože ona bola dôležitým svedkom. Bola najvhodnejším kandidátom, ak chcel nejakým spôsobom narušiť reťazec usvedčujúcich svedeckých výpovedí.

Rozumeli by sme tomu, že sa ním nechá spracovať, ale prečo si ho vzala za manžela?

K tomu sa nebudem vyjadrovať. To je jej osobná záležitosť. Svoju morálnu integritu jasne ukázala v článku pre .týždeň v roku 2011, keď takpovediac okydávala najmä policajtov a prokurátorov, len sa neodvážila uviesť svoje meno a okolnosť, že medzičasom sa vydala za Čermana.

V každom prípade platí, že Čerman je mimoriadne zdatný manipulátor. To som už počul od viacerých ľudí z rôzneho prostredia, on je naozaj veľmi presvedčivý.


Miloš Kocúr a Milan Andrášik  v roku 2003. Foto – DAVID NEFF / MAFRA / Profimedia

Prejdime od výpovedí obvinených a svedkov k ďalším dôkazom. Problémom tohto prípadu je, že chýbajú priame stopy, ktoré by sa dnes vedeli zabezpečiť, napríklad DNA, problém je aj v pitve, kde neboli zistené stopy znásilnenia.

Pozeráte sa na to očami súčasníka, ktorý chce vidieť všade jasné stopy. V roku 1994 som bol členom senátu vo veci brutálneho sériového vraha Ondreja Rigu, kde bola prvýkrát použitá DNA. To však tiež nebol hlavný dôkaz.

Ako si vysvetľujete, že na nájdenom tele Cervanovej sa nenašli stopy po znásilnení?

Pred pár rokmi mal v SME skvelý rozhovor Karol Sudor s jednou ženou, ktorá prežila znásilnenie. Môžem sa jej len pokloniť, že bola schopná o tom verejne hovoriť.

Tá žena sa stala obeťou sexuálneho agresora na služobnej ceste v Nemecku, znásilnenie trvalo niekoľko hodín, bolo opakované a aby sa zachránila, opisovala, že svoj rozum dokázala oklamať, že na políciu nepôjde, aby presvedčila páchateľa, aby jej uveril a pustil ju.

Po tom, čo ju prepustil, išla hneď na políciu a rovnako aj na gynekologické vyšetrenie. Fyzický dôkaz násilia tam však nebol zistený a polícia usvedčila páchateľa len vďaka jej svedectvu.

V prípade Cervanovej však boli zistené aj podliatiny, vzadu na pleci a na vnútornej strane stehna, ktoré nasvedčovali násiliu, no jej telo bolo v takom štádiu rozkladu, že sa ďalšie stopy násilia nedali rozpoznať.

Patrik Fiala, patológ, ktorého prizvala obhajoba ako súdneho znalca, spochybnil znásilnenie, dokonca spochybnil, či ide naozaj o Cervanovú, keďže stupeň rozkladu nájdeného tela nezodpovedal tomu, ako malo vyzerať po štyroch dňoch od utopenia.

K tomu vám poviem toľko: ak si obhajoba najme vlastného znalca, ktorého si zaplatí, čo si myslíte, k akým záverom ten znalec dospeje? Samozrejme, za peniaze sa snaží vylepšiť situáciu v prospech obhajoby.

Fialov posudok je na 70 stranách. Jeho dôveryhodnosť sa končí v časti, v ktorej manipuluje s elementárnymi faktmi z hľadiska identifikácie tela.

Treba zdôrazniť, že Cervan identifikoval zavraždenú dcéru jednak na základe dvoch prsteňov. Boli to úplne špecifické prstene, z Izraela jej doniesol zlatý prsteň s nápisom I love you, druhý si kúpila v Španielsku v roku 1975.

Ak niekto začne hovoriť, že zavraždená študentka nebola prvorodená Ľudmila Cervanová, čo už mám na to povedať? Zdieľať

A jednak ju neskôr identifikoval aj osobne v pitevni. Po tom, čo sa rozviedol a znovu oženil, dal svojej dcére z druhého manželstva meno Ľudmila. Ak niekto začne hovoriť, že zavraždená študentka nebola prvorodená Ľudmila Cervanová, čo už mám na to povedať?

Len sa čudujem znalcovi Fialovi, že sa za judášsky groš angažoval v tejto veci.

Výhrada obhajoby znie, že ste sa odmietli zaoberať Fialovým znaleckým posudkom.

Prišli s ním až v rámci odvolacieho konania. Tu sa však uplatňuje kasačný princíp, zrušujeme vec v prípade, ak dôjdeme k záveru, že chýba dôkaz. Museli by sme zrušiť rozsudok a povedať, doplňte dokazovanie.

Nevideli sme na to dôvod, bol tu už posudok súdneho znalca Vladimíra Porubského, nerozumiem, prečo sme mali pripúšťať ďalšieho znalca, ktorý mŕtve telo ani nevidel, rovnako nevidel ani celý spisový materiál.

Prečo ste neakceptovali niektoré výpovede z prvého vyšetrovania, ktoré sú uložené v archíve v Levoči, o ktorých obhajoba tvrdí, že sú kľúčové?

V rámci odvolacieho konania predložila obhajoba päť dôkazov, ktoré boli súčasťou starého spisu, vrátane mediálne známej svedeckej výpovede manželov Bačových.

Lenže o tom istom, o čom vypovedali manželia Bačovci, teda že videli nastupovať dievčinu s taškou do auta s počernými mužmi, vypovedal aj šofér autobusu Nagy, ktorého výpoveď bola súčasťou spisu.

Teda nešlo o žiadnu utajovanú, len vzhľadom na samotný únos irelevantnú skutočnosť. Výpoveď Bačovcov nebola v ničom nová ani zaujímavá, len advokát Allan Böhm to predkladal ako zásadný dôkaz.

Ten obhajca, ktorého otec Tibor Böhm bol ako federálny generálny prokurátor spolu s Otakarom Motejlom hlavným strojcom zrušenia pôvodných odsudzujúcich rozsudkov.

Čo by sa však stalo, keby ste tieto nové dôkazy pripustili?

Pozrite, z dôkazného hľadiska musí existovať hranica, pri ktorej si poviete, toto mi stačí a môžem rozhodnúť. Inak by proces dokazovania trval donekonečna. V tomto prípade išlo takpovediac o návnadu zo strany obhajoby.

Museli by sme totiž zrušiť rozhodnutie krajského súdu a nariadiť mu, aby vykonal ďalšie dôkazy, hoci sme už o nich vedeli zo spisu.

Vrátilo by sa to teda späť na krajský súd sudkyni Smolovej, ktorá bola tesne pred dôchodkom.

V prípade jej odchodu do dôchodku by nastúpil nový predseda senátu, ktorý by si to musel všetko opäť naštudovať, prebehlo by nové dokazovanie a takto by sa naťahovalo ďalších desať rokov.

Len krátko po vašom konečnom verdikte na Najvyššom súde podstúpili štyria odsúdení Nitrania detektor lži. Americký examinátor Patrick Coffey testoval Čermana, Beďača, Dúbravického a Lachmana, u všetkých vyšlo, že ak tvrdia, že s prípadom Cervanovej nemajú nič spoločné, tak tvrdia pravdu.

Celé je to nonsens. Treba sa odraziť od rozhodnutia amerického Najvyššieho súdu, ktorý v prípade Edward Scheffer povedal, že detektorom lži je porota, a nie nejaký prístroj. A výsledok z detektora lži nemôže byť použitý ako dôkaz, aj keby bol v prospech obhajoby.

Aj my máme judikát Najvyššieho súdu, ktorý ho odmieta ako nepoužiteľný dôkaz. Znie to veľmi lákavo, že existuje prístroj, ktorý môže odhaliť klamstvo, v takom prípade by sme však nepotrebovali vyšetrovateľov, prokurátorov ani sudcov.

Iste, detektor lži nie je žiaden dokonalý nástroj na odhaľovanie pravdy, ale predsa len je je za ním istá veda, takže ak štyria ľudia v tej istej veci prejdú detektorom, nedá sa nad tým len tak mávnuť rukou.

Vedeckú exaktnosť v ňom vidí najmä Americká polygrafická asociácia, čo je pochopiteľné, veď na tom zarába.

Používa sa aj v tajných službách a polícii pre svoje vnútorné procesy.

Keď si pozriete štúdie, vyplýva z nich, že ich exaktnosť je o niečo vyššia, ako keď si hodíte korunou.

Znie to veľmi lákavo, že existuje prístroj, ktorý môže odhaliť klamstvo, v takom prípade by sme však nepotrebovali vyšetrovateľov, prokurátorov ani sudcov.

Je to niečo podobné ako s homeopatikami, má to psychosociálny účinok. Samozrejme, v štruktúrach tajnej služby má zmysel ho používať, je to nástroj, ktorým hovoríte: dávaj si pozor! Je to teda psychická hrozba.

Ale na špióna pomocou polygrafu aj tak neprídete, veď koľkí už prešli ikskrát detektorom lži.

Tí sú však na to trénovaní.

Ani to nesedí. Teraz sa prejednáva jeden prípad vraždy na Okresnom súde v Trenčíne, išlo o poškodenú, ktorá išla z domu do práce do Trenčína cestou popri Váhu, páchateľ ju zatiahol do kukuričného poľa, znásilnil ju a uškrtil drôtom.

Podozrivým číslo jeden bol jej druh, ktorý neprešiel detektorom lži. Lenže na základe iného dôkazu sa dospelo k inému páchateľovi, ktorý bol obžalovaný. No a tento obžalovaný prešiel detektorom lži trikrát! A netreba zabudnúť, že svojho času detektorom lži neprešiel ani prvý obvinený z vraždy Cervanovej študent Ján Hrmo.

 Obžalovaní Milan Andrášik a František Čerman počas súdneho pojednávania v máji 2006.  FOTO – TASR / Martin Baumann

V poriadku, tu však prešli detektorom naraz štyria ľudia.

Po prvé, títo štyria sú akoby len jeden, sú totiž v rovnakej pozícii, od zločinu uplynul vo všetkých prípadoch rovnaký čas, všetci sa to snažia vytesniť, u všetkých sú veľmi podobné závery psychologických posudkov z hľadiska štruktúry osobnosti.

Najlepšie na Slovensku sa vie k dôveryhodnosti detektoru lži vyjadriť docent Anton Uherík, ktorý na SAV založil oddelenie psychofyziológie a napísal publikáciu „Detektor lži (Neexistuje!)“.

Po druhé, Patrick Coffey, ktorý týchto štyroch testoval, je absolútne nedôveryhodná osoba. Americká polygrafická asociácia ho v roku 2011 vylúčila zo svojich radov, navyše americké médiá spomínali jeho silné protiarabské tendencie. To si tiež treba všimnúť, keďže obhajoba nevinu odsúdených spájala s arabskou stopou.

Pripusťme, že o detektore platí všetko tak, ako hovoríte. Lenže zaujímavejší než výsledok bola ochota Nitranov, že naň išli.

Iste, lenže ja netuším, za akých okolností to bolo spravené, čo sa im povedalo. Celé to mohla byť len cirkusová záležitosť a oni to dobre vedeli, preto do toho išli.

Povieme to inak. Je psychologicky takmer nepochopiteľné, že vrahovia, ktorí si odsedia trest, už nechcú mať pokoj a stratiť sa z očí, namiesto toho sa vystavujú verejnému záujmu, idú do sledovanej relácie, na detektor lži, vystupujú v Kirchhoffovom dokumente, niektorí sú síce aktívnejší, ale v zásade sa tak správajú všetci.

Myslím, že to má racionálne vysvetlenie. Andrášik sedel v Leopoldove v 80. rokoch s jedným väzňom, ktorému podrobne vyrozprával okolnosti únosu, znásilnenia a vraždy Cervanovej, dokonca mu povedal, že ľutuje, že ju nezakopali.

Tento niekdajší väzeň nám sudcom napísal dlhý list, v ktorom opisuje, ako sa v roku 2000 náhodou stretol s Andrášikom v Nitre v obchodnom dome, a vyjadril svoje počudovanie, prečo Andrášik vystupuje v médiách tak aktívne ako nevinný, keď on sám mu rozprával, ako to všetko spravili.

Andrášik mu to lakonicky vysvetlil tak, že doba sa zmenila a teraz môžu na tom zarobiť.

Veriť, že ich nejaký súd raz oslobodí a získajú odškodné, malo logiku do roku 2006, keď ste na Najvyššom súde definitívne zamietli ich odvolanie. Prečo sa tak mediálne angažovali aj potom?

Andrášik má stále tendenciu na tom zarobiť, ešte v roku 2015 podal proti štátu žalobu na Okresný súd Bratislava I, v ktorej žiada odškodné 100-tisíc eur za to, že sme ho dali nezákonne do výkonu trestu.

To je od začiatku ich motivácia, tomu slúžil aj Kirchhoffov film. Lachman veľmi dobre vie, že z toho celého vykorčuľoval najlepšie, aj si to cenil.

Keď opustil v 80. rokoch väzenie, jeho prvá cesta merala za vyšetrovateľom Lamačkom, ktorému sa bol poďakovať. Aj počas súdneho konania pred senátom sudkyne Smolovej v rokoch 2003 a 2004 prišiel Lachman za Lamačkom a ospravedlnil sa mu za to, že s ostatnými hral divadlo na nevinných, ale vraj musel s nimi držať, inak by ho zničili.

Keď neskôr stretol Lamačku v Nitre na Agrokomplexe, medzi rečou mu povedal, že na tom dokumente zarobia obrovské peniaze.

Tomu môžeme, ale nemusíme veriť.

Ja Lamačkovi verím. Myslím, že tá finančná motivácia je u nich jasná. Opýtam sa vás inak: keby ste boli nevinní, neprídete na vyhlásenie rozsudku aj napriek tušeniu, že vás vyhlásia za vinných?

Už len preto, aby ste sa pozerali do očí sudcovi. Oni na vyhlásenie rozhodnutia na Najvyššom súde neprišli. Veľmi dobre totiž vedeli prečo.

Ale asi nepoznáte iného odsúdeného, ktorý 35 rokov o sebe verejne hovorí, že je nevinný, a takto tu dnes nehovorí jeden, ale rovno šiesti.

Opäť si treba uvedomiť, že ten súdny proces sa skončil v roku 2006, teda dovtedy bolo ich mediálne vystupovanie súčasťou ich obhajobnej argumentácie. Potrebovali dostať na svoju stranu médiá a verejnosť.

Tým sa to neskončilo, pretože bolo ďalšie dovolacie konanie, potom konanie, ktoré sa skončilo na Ústavnom súde, napokon sa obrátili na Štrasburg, Allan Böhm im dával veľké nádeje, že v Štrasburgu zvíťazia.

Preto vystupovali v Lampe aj v Kirchhoffovom dokumente, chápali, že ak im dá za pravdu Štrasburg, verejnosť im bude naklonená a hlavne, že s tým prídu aj veľké finančné náhrady. Napokon, aj od ľudí zo Štrasburgu viem, že s takým tlakom, akému čelili, sa ešte nestretli.

Ak intervenovali ľudia úprimne presvedčení o ich nevine, dá sa to chápať.

Tak vám poviem niečo o Kirchhoffovom dokumente, pretože keby som bol zlomyseľný ako tento režisér, nedal by som mu s tým pokoj. On si totiž podal žiadosť o grant na ministerstve kultúry a predložil aj scenár.

Ten scenár bol síce čudný, ale nebol zlomyseľný a obhajobný v prospech Nitranov. Na základe tohto scenára dostal dotáciu, za štátne peniaze však natočil obhajobnú argumentáciu odsúdených vrahov, ktorá bola následne vyhlásená za kultúrnu udalosť roka a on sám za osobnosť roka 2013.

Ako ste sa dostali k jeho scenáru?

Kirchhoff spravil taktickú chybu, ten scenár dal Valašíkovi, keď bol za ním. Už v tom scenári z roku 2005 sú vety, ktoré neskôr povedal Kirchhoffovi na kameru niekdajší Kocúrov advokát a neskorší predseda federálneho Najvyššieho súdu Otakar Motejl.

V tom scenári je opísaná aj sugestívna hádka zo stretnutia odsúdených, ktorú natočili neskôr a pôsobí ako úplne autentická.

Keďže scenár sľuboval niečo iné, než bol výsledok, existovalo podozrenie zo subvenčného podvodu, preto som sa o tom informoval na ministerstve kultúry.

Kirchhoff ma v tom zabrzdil, on totiž Súdnej rade, ktorej vtedy velil Harabin, podal na mňa podnet, aby ma disciplinárne stíhali.

Všetko zlé je však na niečo dobré. Vďaka tomuto dokumentu som natrafil na ďalšieho zaujímavého svedka, ktorý nikdy nevypovedal pred políciou.

Foto – Andrej LojanO koho ide?

Napokon som sa predsa len donútil ísť na Kirchhoffov dokument do kina, sedelo nás tam len zopár.

Zhodou neuveriteľných náhod sedel blízko mňa istý pán, šesťdesiatnik, ktorý neustále vyrušoval a istej slečne stále pripomienkoval ten dokument. Započúval som sa, ten pán hovoril veľmi zasvätene, tak som sa mu na konci predstavil.

Viackrát sme sa stretli, hovoril, že aj on bol na tej diskotéke, pôsobil seriózne. Celkom ma presvedčilo, keď povedal, že bol aj jedným z účastníkov dotazníka, o ktorom ešte v tom čase nebola žiadna verejná informácia.

Čím je tento svedok zaujímavý?

Mal kamarátku, boli spolu taká tanečná partia. Túto jeho kamarátku raz z jednej diskotéky zobrala skupina štyroch mužov a znásilnili ju. Mali to byť aj niektorí ľudia z nitrianskej partie, ona ich spoznala na viacerých diskotékach.

Tento pán spolu so svojou partiou sa im chceli pomstiť, chodili za nimi, on bol dokonca aj na inkriminovanej diskotéke a vonku videl, ako vťahujú Cervanovú do auta.

Ak je to pravda, prečo to nepovedal polícii? Veď to bola ideálna možnosť, ako sa pomstiť.

Vysvetľoval mi to tak, že to bolo podobné, ako keby v 90. rokoch niekto išiel proti nejakej miestnej mafii, tí Nitrania boli nebezpeční, ľudia sa báli proti nim svedčiť. Tento pán mi hovoril, že neverili, že ich polícia chytí, čomu napokon prvých päť rokov aj všetko nasvedčovalo, oni sa im chceli pomstiť inak, najať jednu skupinu, ktorá ich zbije.

Pokladáte to za dôveryhodné?

Nevidím dôvod, prečo by si po toľkých rokoch vymýšľal, navyše nechce byť vôbec medializovaný, chce ostať v tichosti. Napísal o tom všetkom 30 strán, tie nechce vydať nikomu inému, opísal to pre moje potreby.

Vysvetľoval mi to tak, že to bolo podobné, ako keby v 90. rokoch niekto išiel proti nejakej miestnej mafii, tí Nitrania boli nebezpeční, ľudia sa báli proti nim svedčiť. Zdieľať

Jeho svedectvo sme však nedávali do knihy, pretože my ponúkame faktografiu z Kamery a zo spisu, a toto môže byť diskutabilné. Vďaka našej knihe sa našiel ešte jeden svedok. Prihlásil sa synovec muža, ktorý 9. júla 1976 viezol Zimákovú náhodne zo splavu do Bratislavy.

To je zrejme svedok, o ktorom nedávno písal Peter Tóth na svojom blogu, ako ste sa k nemu dostali?

Niekto ma upozornil, že do diskusie o knihe Kauza Cervanová sa zapojil človek, ktorý napísal, že vie, ako sa Zimáková dostala do Bratislavy. Požiadal som preto Tótha, nech mu napíše mail, aby sa mu ozval, bol som aj pri ich prvom stretnutí.

Aj tento svedok pôsobil na vás dôveryhodne?

Áno. Opísal, že Zimáková tohto jeho strýka Mateja Blažeja poprosila, aby v prípade potreby pred políciou zamlčal, že sa poznajú a že ju ako stopárku viezol do Bratislavy, lebo ju chce vraj niekto do niečoho namočiť.

Dosiaľ sme hovorili o slabších bodoch obžaloby my, skúste povedať vy, čo sa vám ako sudcovi zdal najslabší moment obžaloby.

Podľa mňa bolo najväčšou chybou vyšetrovateľov, že Vieru Zimákovú trestne nestíhali, a to väzobne.

Ona mala byť totiž trestne stíhaná za neoznámenie trestného činu a nemala dostať štatút svedka. Existoval totiž, aspoň na začiatku, kolúzny dôvod väzby, čo sa neskôr napokon potvrdilo. Ak by bola Viera Zimáková väzobne trestne stíhaná, svoje výpovede by určite nezmenila.

Takto to mali vyšetrovatelia aj v pláne, no na generálnej prokuratúre bol príkaz, že radšej chceli mať svedkyňu, ktorá bude usvedčovať páchateľov, než obvinenú, ktorá bude svoju vinu popierať.

Podľa mňa bolo najväčšou chybou vyšetrovateľov, že Vieru Zimákovú trestne nestíhali, a to väzobne. Zdieľať

Úplne sa to otočilo a dôsledky vidieť dodnes. Na tomto prípade vidieť opodstatnenosť procesného inštitútu takzvaného spolupracujúceho obvineného, ktorý zaviedol rekodifikovaný Trestný poriadok.

Keby existoval aj v tom čase, nielen Zimáková, ale aj ďalší dvaja nemenovaní odsúdení vrahovia, ktorí ponúkali spoluprácu za beztrestnosť, mohli svojimi výpoveďami raz a navždy uzavrieť túto kauzu už v tomto období.

Celkom na záver – stalo sa vám niekedy, že ste oslobodili podozrivého vraha, hoci ste si boli istý, že je vinný?

Spomínam si na jeden prípad. Spolu s Hatalom sme súdili vraha, ktorý mal na objednávku zastreliť šéfa jednej cestovnej kancelárie. Bolo vážne podozrenie, že ho zastrelil jeden nájomný vrah.

Ako sudca som bol o tom vnútorne presvedčený, lenže dôkazná situácia bola iná než moje vnútorné presvedčenie, a preto sme ho oslobodili. In dubio pre reo platí pre všetkých, aj pre obžalovaného vraha.

Pri Cervanovej ste si boli teda úplne istý?

Tu som nemal skutočne žiadne rozumné pochybnosti o vine odsúdených vrahov.

Neviem si predstaviť nezaujatého a skúseného trestného sudcu, ktorý by na základe všetkých zabezpečených dôkazov čo len náznakom spochybňoval ich vinu, nieto ich ešte oslobodil. Dôkazná situácia tu bola naozaj veľmi silná a presvedčivá.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

  • Falošné ZJAVENIA VÍZIE – proroci

  • Falošné veštice – snáry – mágovia

  • Nebezpečné Hnutie NEW AGE

  • WEB.stránka zaoberajúc sa sektami

  • Viac o SEKTÁCH sa môžete dozvedieť u Borisa Rakovského

  • FILMY-HUDBA-LITERA…

%d bloggers like this: